Tomáš Zejda je český profi bajker a vášnivý cestovateľ, ktorý chodí najradšej všade naboso. Za svoju doterajšiu 18 ročnú bajkovú kariéru sa zúčastnil nespočetného množstva veľkých svetových súťaží a show, vrátane prestížnej Red Bull Rampage. Viac sa o jeho kariére, ale aj osobnom živote dozvieš v nasledujúcom rozhovore!
Je o tebe známe, že rád chodíš naboso. Aký máš problém s topánkami, haha?
Nie je to nič osobné, ale už dlhodobo mám rád, keď trochu vyčnievam. A to najdôležitejšie je, že je to zdravé a je mi to príjemné. Samozrejme, bývame kde bývame, takže v zime je to trochu náročnejšie. Na verejnosti na to ľudia občas divne pozerajú a nerobí to na nich dobrý dojem. Ale musím povedať, že podobne zmýšľajúcich ľudí stretávam na ulici čím ďalej tým viac. Čo ma samozrejme teší. Po zime sa vždy už neviem dočkať prvých slnečných dní, kedy budem môcť zhodiť topánky. Samozrejme, veľa času stále trávim v topánkach, jazdím na bicykli, takže tam to bez tých topánok nejde. A po niekoľkých pokusoch som zistil, že keď ide človek do obchodu s potravinami naboso, väčšinou ho vyvedú, haha. Vždy sa tam strhne debata o tom, prečo nemám topánky a že je to nehygienické. Takže sa snažím vyvarovať nejakým problémom a do obchodov si ich väčšinou nosím.
"Na cyklistike sa mi páči to, že má široký záber. Ak povieš, že jazdíš na bicykli, neznamená to, že jazdíš len jednu disciplínu, alebo že sa orientuješ len jedným smerom. Teraz je to už osemnásty rok, čo jazdím na bicykli. To je už celkom dosť, haha."
- Tomáš Zejda

Dá sa povedať, že si bajker telom aj dušou. Akým všetkým disciplínam na bajku sa venuješ? Čo všetko jazdíš?
Je toho veľa. Na cyklistike sa mi páči to, že má široký záber. Ak povieš, že jazdíš na bicykli, neznamená to, že jazdíš len jednu disciplínu alebo že si orientovaný len jedným smerom. Teraz je to už osemnásty rok, čo jazdím na bicykli. To je už celkom dosť, haha. Skoro celý svoj život. Keď som mal 13, začal som s dual slalomom. V tom čase som mal bicykel na skákanie, ale viac-menej som nevedel, čo chcem robiť. Vedel som len to, že chcem na tom bicykli skákať. Keď sa vo svete rozbehol freestyle na horskom bicykli, práve to bola disciplína, ktorá ma pohltila najviac, a ktorá sa so mnou udržala celú kariéru. Tej sa vlastne venujem aj teraz. Samozrejme s vekom a aj s dobou, ktorá teraz nastala, freestyle nemá takú zelenú, akú by sme si všetci predstavovali. Všetky preteky a zazmluvnené show sú zrušené alebo presunuté. Takže si tiež hľadám nejaké tie svoje cestičky. Samozrejme viem, že v tomto veku sa už nemôžem každý druhý týždeň naučiť nový trik a držať tempo s mladými chalanmi z celého sveta. Takže teraz na bicykli už dokonca aj šlapem, čo je celkom príjemné po všetkých tých rokoch. Stále jazdím mestské zjazdy, napríklad v Južnej Amerike, a momentálne je mojim najväčším pripravovaným projektom výstup a zjazd Kilimandžára v Afrike. Takže na to sa teraz dosť sústredím. Do toho ešte po novom točím vlogy na Youtube. Sám seba ale nazývam takým freestyle freeride jazdcom. Myslím, že to najviac špecifikuje to, čo jazdím, a čomu sa najviac venujem.
Projekt Kilimandžáro znie zaujímavo. Ten zjazd bude určite stáť za to.
Zjazd berú všetci tak, že to bude za odmenu, ale ja som zvedavý, či vôbec budem mať ešte nejakú silu na to dostať sa dole, haha. Myslím, že si tam naozaj siahnem na dno svojich síl a že to bude nejaká taká ďalšia etapa v mojej kariére, aj v osobnom živote. Určite ma to hlavne posunie aj mentálne, nebude to čisto len o tom bicykli, ale zase taký ďalší životný miľník.
Živíš sa bajkovaním alebo máš popritom aj nejakú inú prácu?
Väčšinu všetkých príjmov čo mám, sú z bicykla, či už od sponzorov, ale hlavne z tých show a súťaží. Konkurencia je vysoká a level jazdenia stúpa tak rýchlo, že je to čím ďalej tým ťažšie. Musím povedať, že som rád, že už nepatrím medzi tých 17 ročných chalanov, na ktorých sú teraz kladené hrozne veľké nároky, či už ide o fyzickú alebo psychickú stránku. Keď som bol ja v ich veku, bajkom som sa hlavne bavil. S výsledkami a úspechmi to potom samozrejme už začalo prechádzať viac do toho profesionálneho smeru, ale teraz podľa mňa väčšina tých chalanov trávi viac času v posilňovni a u mentálnych koučov, než na samotnom bicykli. Myslím si, že už možno nikdy ani nezažijú takú tú srandu a punk, čo sme zažívali my. Kvôli momentálnej situácii som teraz po novom začal stavať v Nemecku asfaltové pumptracky pre jedného svojho kamaráta. Je to super, lebo je to aktivita, ktorú môžem prepojiť s profesionálnym životom športovca a stále sa to točí okolo bajku. Takže som rád a aj keď ma to baví, dúfam, že sa všetci čoskoro zase vrátime do normálu a budem môcť opäť obchádzať kopu akcií a show a baviť ľudí na počkanie.


Bol si prvý Čech, ktorý sa dostal na Red Bull Rampage, čo je veľmi prestížna súťaž v americkom Utahu. Povedz nám o tejto skúsenosti viac prosím.
Len na upresnenie, bol som až tretí Čech. Michal Marosi a Richard Gasperotti boli prví dvaja Češi na Red Bull Rampage, ktorí ešte zažili tú éru, kedy to bolo viac o freeride, triky sa tam ešte veľmi nerobili, bolo to skôr o tom, kto to dokáže zjazdiť a prežiť, haha. Tomu komu sa to podarilo, to väčšinou vyhral. Ale v posledných rokoch sa to veľmi zmenilo. Nahrnulo sa tam veľa ľudí z freestyle odvetiva a začali sa tam robiť fakt obrovské triky. Posunulo sa to niekam úplne inam. Každý rok si hovorím, že už je to fakt strop, že už sa to nemôže nikam posunúť a za rok zase len pozerám, čo tí jazdci dokážu.
Ja som tam bol v roku 2015, to bol z celej kariéry pre mňa asi najlepší bajkový rok. Na Red Bull Rampage som sa dostal skrz freestylové preteky. Celý rok som zbieral body po FMB tour a nakoniec som na Red Bull Rampage dostal pozvánku. Ale bolo to hrozne na hrane. Vybrať niekoho, kto sa tom nevenuje celý život a nejazdí v takýchto podmienkach bolo veľmi riskantné. Ja som nakoniec nevydržal tam neísť, keď som si v maile našiel pozvánku. Zjazdový bicykel som dostal len 2 týždne pred samotnou súťažou, takže som tam nebojoval len s traťou, ale aj s bicyklom, a s povrchom, ktorý tam je. Nachádza sa to v púšti, je tam 45 stupňov. Dôležité je ešte povedať, že keď tam človek príde, má týždeň na to, postaviť si vlastnú trať a po tom týždni by ju mal tak 2x nejak rozumne zísť, aby sa dostal do finále. Ja som po tom týždni bol v takom stave, že už som nebol schopný ani chodiť a vlastne už ani moc jazdiť. Bol som fakt úplne na dne síl. Ale samozrejme to neľutujem. Jednu jazdu som zišiel. Na druhej som si zlomil ruku. Ale bol to naozaj zážitok na celý život a som veľmi rád, že som to zažil pretože už vtedy som vedel, že sa to nebude nikdy opakovať. Práve táto súťaž je tak psychicky a fyzicky náročná a špecifická, že mi to ten jeden krát do konca života asi stačilo. Ale veľmi rád na to spomínam.

Čo považuješ za svoj najväčší bajkový úspech? Bola to práve účasť na Red Bull Rampage alebo je to niečo iné?
Red Bull Rampage bol asi naozaj ten najväčší highlight, taký splnený sen. Veľmi veľa ľudí to považuje za jeden z najextrémnejších a najbláznivejších pretekov. Je to dokonca jeden z najviac sledovaných online prenosov od Red Bullu, takže aj to o niečom hovorí. Je to úplný highlight všetkého. Všetkého, čo človek v tom cyklistickom svete môže dokázať.
Ty si vášnivý cestovateľ a aj vďaka bajkovaniu si sa mohol pozrieť na rôzne zaujímavé miesta vo svete v rámci súťaží, show a podobne. Aké bolo top miesto, kam si sa vďaka bajku dostal?
Určite Aljaška. Aljaška bola skôr taká dovolenka za odmenu. Bol som v Kanade na súťaži a po dvoch týždňoch som dostal pozvánku na ďalšiu súťaž, ktorá sa ale konala až za mesiac. Tak som rozmýšľal nad tým, či sa mám medzitým vrátiť domov, ale nakoniec som sa rozhodol, že si prebookujem letenku a radšej sa pôjdem niekam pozrieť keď už som tam. Požičal som si auto a išiel som sa pozrieť na Aljašku. Nakoniec som autom najazdil asi 11 000 km tam a späť, takže to bolo celkom šialené. Mal som na to len 2 týždne, takže to vychádzalo na nejakých 1 000 km denne. Spal som v aute, takže som si hovoril, že to bude asi náročné a možno to nebude taká ta zaslúžená dovolenka, ale nakoniec to bolo super. Bolo tam krásne počasie, všetky tie zrkadlové jazerá, hory. Hrozne rýchlo mi to utieklo, celú dobu som vlastne šoféroval, rozhliadal sa a užíval si to. Aljaška patrí medzi najväčšie highlighty, pretože tá príroda je tam naozaj ešte krásna a neskazená. Okrem toho mám ešte veľmi dlhý zoznam krajín, ktoré by som chcel navštíviť.


Ideš si aj vanlife lifestyle, aký bol pre teba posledný covidový rok? Pobehal si niečo aspoň na dodávke?
Snažím sa čo najviac cestovať aj teraz. Posledný rok a pol bol pre mňa najviac zlomový vo všetkých ohľadoch. Presťahoval som sa, narodil sa mi syn, dostaval som dodávku a aj v kariére to bol taký zlom skrz tú covid situáciu. Ale vďaka nej sme určite veľa vecí pochopili, napríklad aj to, že aj tu v Čechách alebo na Slovensku máme tiež krásne. Možno aj krajšie ako hocikde inde na svete. Vanlife ma hrozne baví, či už ako životný štýl, alebo forma cestovania, ale tým, že to momentálne zažíva taký boom, tak ma to trošku omrzelo. Veľa ľudí na dodávkach sa nechová úplne správne, či už ide o odpadky alebo o hluk, a to z vanlifu vytvára negatívny dojem. Častokrát radšej ujdem niekam do lesa, kde je kľud. Ľudí na dodávkach je momentálne všade plno.
Napísal si kuchársku knihu s názvom "Cestovný Kukbuk". Ako to vzniklo? Máš k tomu nejakú behind story?
Tých behind stories tam je viac, haha. Myšlienka napísať knihu tu bola už dlho. Bol to jeden z mojich životných cieľov. Akurát som nikdy nechcel písať o sebe. Môj dobrý kamarát je skvelý kuchár, ktorý pracuje v michelinských reštauráciách. Zmienil som sa mu, že by som chcel napísať knihu, ale že neviem o čom, a on povedal, že to má tak isto. Ja mám vlastne dodávku a príbeh s bicyklom a on vie variť. Tak sme to dali dohromady. Vymysleli sme to klasicky takto na punk asi za 7 minút. A tak sme sa rozhodli, že si počas roka urobíme pár výletov, na ktorých budeme variť, jesť, budeme si to fotiť a uvidíme, či z toho niečo bude. Hlavne sme pri tom chceli mať pohodičku. Vždy keď sme niekam prišli, z danej lokality sme zavolali všetkých našich známych, aby sa prišli najesť, pretože David nevie variť len jednu porciu na fotku, ktorú sme potrebovali, ale väčšinou vždy urobil obrovský hrniec plný jedla. Celkom zábavné bolo, keď sme sa rozhodli urobiť si pizzu v panvici na ohni. Cesto som musel rozvaľkať fľašou od vína o bok auta, ale nakoniec to vyšlo úplne dokonale. Takže sme vo finálne mali príbeh aj fotky a tak sme sa rozhodli, že to vydáme. A boli na to skvelé ohlasy. Knihy sa predalo dosť veľa a vďaka tomu sme mali šancu podporiť aj charitu, jednu neziskovú organizáciu, za čo som bol veľmi rád. Obaja sme si vlastne splnili cieľ o napísaní knihy a vďaka tomu sme dokázali aj podporiť niekoho, kto to potrebuje. Takže to bolo super. Ale rozhodne ďalšiu knihu neplánujem, haha.

Tento rok si sa stal aj čerstvým otcom. Aké to je, užívaš si to? Zmenilo ti to nejako život, čo sa týka bajkovania?
Je to dokonalé. Ja som už dlho chcel mať dieťa. Ale byť profesionálnym športovcom a mať rodinu, je vždy náročné skombinovať. Rovnako ako chodiť do normálnej práce a tak to skombinovať. Ale čakal som, že to bude trošku jednoduchšie, haha. Hlavne tie prvé mesiace sú celkom záhul, ale mám skvelú priateľku, takže to vždy vieme vymyslieť tak, aby som na bicykli mohol tráviť dostatok času. A s malým je čím ďalej tým viac srandy. Hrozne sa už teším kedy budeme môcť spolu v nejakej cyklo sedačke vyraziť na bicykel a zapájať ho do aktívneho života. To, že sa malý narodil mi určite zmenilo uhol pohľadu, je to záväzok, ale v tréningu som určite nepoľavil. V hlave však mám stále to, že musím byť opatrný, aby som tu pre tú rodinu bol. Už to nie je len o mne.


V rámci spolupráce s Horsefeathers máš z novej jarnej kolekcie nejaké obľúbené kúsky, v ktorých sa ti dobre jazdí? A v čom sa ti najlepšie chodí napríklad aj do mesta, na prechádzky s malým a podobne?
Ja mám módu a oblečenie celkovo veľmi rád. Vždy som bol medzi bajkermi známy práve tým, že trávim v obchodoch viac času ako dievčatá, haha. Na prvé preteky som začal jazdiť, keď som mal nejakých 16 rokov a to ako som vyzeral nikto veľmi nechápal, pretože som mal nagélované vlasy, zirkonové náušnice v ušiach a biele mokasíny, haha. Ale aj cez tie módne výstrelky som si našťastie vybojoval nejaký ten rešpekt svojimi výkonmi a výsledkami.
V rámci novej HF jarnej kolekcie som sa skôr musel krotiť, pretože sa mi tam páčilo strašne veľa vecí. Ale ak by som si mal vybrať, rozhodne by to boli modré Tie Dye tričká. Tie sú dokonalé. Nosím ich často na bicykel, ale aj normálne do mesta. Takže ich točím stále dookola. Ďalej skrz toto počasie sú skvelé nové jarné HF bundy, v ktorých ráno nie je zima a cez deň v nich potom nie je také teplo. Tie ma veľmi bavia. Dizajny sú skvelé. Sú tam výrazné veci, ktoré na prvý pohľad bijú do očí, ale taktiež aj veci, ktoré sú decentné. Zároveň sa najviac teším ešte na pár nových produktov, ktoré do kolekcie pribudnú, pretože tie sa budú dať najlepšie skombinovať s mojim aktívnym životom. Budú to technické veci, ktoré som mal zatiaľ možnosť si len vyskúšať, ale už sa teším ako v nich budem jazdiť na bicykli. Horsefeathers ma milo prekvapil aj tým, ako rieši recykláciu, recyklované obaly a kopu iných vecí, nad ktorými je potrebné sa v tejto dobe zamyslieť. Som rád, že môžem so značkou HF spolupracovať a rozširovať o nej povedomie aj v cyklo svete.


Máš na záver niečo, čo by si chcel odkázať?
Rozhodne všetkým športovcom: robte to, pretože vás to baví. Častokrát dostávam správy, s tým, ako získať sponzoring, ako sa dostať na veľké súťaže. Všetci sa snažia riešiť, pre mňa, až tú poslednú fázu toho športu. Ja som to tak nikdy nemal, že by som jazdil preto, aby som získal nového sponzora, ktorý mi dá niečo zadarmo. Tak to väčšinou ani nefunguje. Súťaže a kariérny postup je veľmi pominuteľná vec, či už ide o vek, zranenie, okolnosti. Takže je naozaj potrebné sa tým baviť. Človek by to mal robiť pre radosť, robiť všetko s rozmyslom, nič nepodceňovať, nosiť chrániče a helmu, dbať na bezpečnosť a nejazdiť sám. A hlavne myslieť pozitívne, všetko sa opäť vráti do normálu. Vonku je konečne slniečko, tak poďme všetci von a poďme si to užiť!
Daj Tomášovi follow na Instagrame: https://www.instagram.com/tomaszejda/
TOMÁŠOV VÝBER
Rozhovor si môžeš vypočuť aj vo forme podcastu.