Martin, ktorého mnoho ľudí pozná pod prezývkou "Čárys", je športovec telom aj dušou. Začal so skateboardingom a snowboardingom, ktorými v tej dobe žil natoľko, že si otvoril jeden z mála skateshopov v Česku. Neskôr presedlal na bike a stal sa Horsefeathers team riderom. V súčasnosti sa venuje behu, jóge, ale najmä freedivingu. Viac sa o ňom dozvieš v nasledujúcom rozhovore!
Martin, teba veľa ľudí pozná pod prezývkou "Čárys". Ako to vzniklo? A prečo táto prezývka?
Haha, tak túto otázku som fakt nečakal. Je to ešte z čias, kedy som jazdil na motorke. Mám nejaké tetovania a ľudia mi hovorili, že som počmáraný, takže sa to nejak skrátilo zo slova "čmáranica". Ľudia mi tak začali hovoriť a od tej doby sa to so mnou nesie.
Ty si športovec telom aj dušou. Môžeš nám v skratke priblížiť ktorým všetkým športom si sa venoval v minulosti a ktorým sa venuješ v súčasnosti?
Začal som skateboardingom, ešte niekedy za komunistov, a to ma fascinovalo. Potom prešiel som na snowboarding a boardšporty všeobecne. V roku 96' keď som zmaturoval, otvoril som si skateshop, pretože som tým žil, bol to môj lifestyle. Bol to jeden z pár skateshopov v Čechách v tej dobe. Začali sme jazdiť na hory, boli sme tam stále. Po rokoch sa pridávali ďalšie športy, jazdenie na bicykli, po chvíli to už bolo jazdenie na bicykli v lese, rýchlo a z kopca. V zime som robil snowboarding a v lete som chcel robiť tiež niečo také vtipné, čo nie je závislé na ľadovcoch a snehových podmienkach na ľadovcoch, takže som začal jazdiť na zjazdovom bicykli. No a posledných 10 rokov ma to ťahalo k ďalším rozvojom, skôr už k duševným, takže som sa začal venovať potápaniu na nádych, čo je veľmi zaujímavý šport, je to taká hra na inej planéte. A v súčasnosti robím kiteboarding, surfovanie, potápanie na nádych, vyučujem behanie, jógu. Je toho dosť. Ale najviac sa cítim byť asi lektorom potápania na nádych. To je moja hlavná činnosť. Venujem sa tomu okolo 200 - 250 dní v roku.
Robil si niečo z toho aj súťažne?
Áno, súťažne som robil snowboarding, asi 8 rokov. Jazdil som U-rampu, boardercross, skoky a podobne. A potom ma začali lákať veľké hory. Neskôr som začal súťažiť v zjazdoch na bicykli, a to bol môj, dá sa povedať, životný šport. Do dnes je pre mňa cyklistika, zjazd na bicykli, lietanie po lese s skákanie veľkých skokov srdcová záležitosť. Na biku môžete jazdiť v daždi, v bahne, v snehu, v lete, v zime, stavať si vlastné trate, byť v lese, jazdiť rýchlo a robiť tam úžasné veci. A to milujem. V bikingu som súťažil 10 rokov na Českom pohári, občas padla aj nejaká Európa alebo sveťák. Ale bol som skôr nadšenec než talent. Vo freedivingu, alebo v potápaní na nádych, nesúťažím. Rozhodol som sa, že toho už bolo dosť.
Takto vyzerá Martinova práca freedive inštruktora na Bali.
Skrz bikovanie si sa vlastne dostal aj k spolupráci s Horsefeathers, kedy to bolo?
Bolo to v roku 2005. S chalanmi z Horsefeathers som už vlastne spolupracoval aj pred tým, skrz môj skateshop. Ale potom ma oslovili, či by som nechcel jazdiť za Horsefeathers, dostávať nejaké oblečenie, keď som takto aktívny. Bol som vlastne prvý človek z bike Horsefeathers tímu.
Nechýba ti bikovanie a ten adrenalín, ktorý to so sebou nieslo?
Určite áno, chýba mi to. Ale som ten typ športovca, ktorý je tým, čo zrovna robí. Momentálne som v Chorvátsku na ostrove, kde sa potápam na nádych, takže v túto chvíľu som proste freediver. Ale keď som potom v lese a jazdím na bicykli, som biker. Pravdou však je, že hlboko v srdci ten biking milujem a chýba mi to. Celá tá komunita, skákať veľké skoky, jazdiť v bike parkoch, zlepšovať sa v tom. Ale momentálne na to nemám čas, a nesmiem sa ani zraniť kvôli, už dohodnutým, akciám po svete.
Spomínal si, že žiješ na ostrove a zároveň vzhľadom k tomu aký lifestyle vedieš, tak asi nie je úplne zlúčiteľné, aby si žil na jednom mieste. Ako to teda máš?
Tretinu roku žijem v Chorvátsku. Ľudia majú ohľadom Chorvátska občas stigmu, že tam chodia všetci. Ale my sme na ostrove, máme tu vlastný dom, svoju loď, vyrážam tu s klientami po ostrovoch, potápame sa, je tu kopa nádherných vecí, delfíny a úžasná viditeľnosť pod vodou. Na jeseň sa potom vraciam do Čiech, kde organizujeme bežecké a bikové kempy. No a neskôr na jeseň vyrážam do Indonézie, kde bývam tak do decembra-januára. Teraz tam staviam vlastný veľký potápací rezort, takže tam možno budem ešte dlhšie. V januári sa vraciam opäť do Česka, kde je úžasné jazdenie na snowboarde a v marci väčšinou niekam vypadneme, buď na mesiac niekam do tepla, do Egypta, alebo naspäť na Bali. A pomaly mi už začína ďalšia sezóna v Chorvátsku a utiekol ďalší rok. Nenudím sa. Milujem to, moja práca je môj sen, ale je to proste stále práca.
Poďme teraz prejsť ku freedivigu. Mohol by si nám v skrate objasniť, čo to vlastne je?
Je to potápanie na nádych do hĺbok alebo na vzdialenosti. Hlavný je tam ten nádych. Zadržíte dych a buď plávate čo najväčšiu vzdialenosť v bazéne alebo čo najväčšiu hĺbku niekde v oceáne alebo v mori. Ďalej sa dá nádych zadržiavať aj v pokoji, kedy sa nehýbeš, len relaxuješ na hladine a zadržiavaš dych. Freediving je zvláštny šport, ľuďom vždy hovorím, že je to najlacnejší výlet na inú planétu. Nadýchneš sa, nepotrebuješ okrem toho nič, nádych je zadarmo. A na niekoľko minút môžeš byť pod vodou, byť niekde kde si bez tiaže, okolo teba je ticho a živočíchovia, ktoré k tebe prídu na interakciu. Nie je to len šport, je to úžasný zážitok.
Ako si sa dostal ku freedivigu?
Raz dávno som sa v českom lome potápal do hĺbky asi piatich metrov, vydržal som tam zhruba minútu a keď som sa vynoril, kamoš mi povedal, že to bolo celkom dlho a že vraj existuje šport, kde sa potápa do hĺbky na nádych. Nevedel som o tom nič, ale chcel som to vyskúšať, spravil som si kurz, ale dlho som to robil len tak, rekreačne po českých lomoch. Keď som sa potom v roku 2011 vrátil do Čiech z Portugalska, kde som učil surfing, nastal u mňa zlom. Biznis so skateshopom mi prestal dávať zmysel. Prebehla u mňa taká väčšia duševná zmena a ja som sa rozhodol, že radšej budem ľuďom predávať svoje bohaté športové skúsenosti. Vrhol som sa cestou freedivingu. Predal som v Čechách čo som mohol, zavrel som obchod, rozdal som nejaké veci a zmizol som do Indonézie, kde som začal novú životnú etapu.
Takže si momentálne inštruktor freedivingu. Ak by som sa teraz rozhodla, že sa chcem začať venovať freedivingu, čo by si mi poradil?
Nie je to žiadne ťahanie ľudí do biznisu, ale pravdou je, že si musíš urobiť kurz. Rovnako ako keby si chcela pretekať v autách, musíš si najskôr urobiť vodičák. Funguje to rovnako. Pozor na to, ak by ste to skúšali sami. Pod vodou sa nedýcha, takže ak sa niečo stane, je to konečná. Nie je to ako pád na bicykli alebo korčuliach, tu je to fatálne. Takže by som určite začal tým, že si urobíš kurz, tam sa naučíš ako vyrovnávať tlak v dutinách v tele a podobne. To je dôležité. Po tom dvojdennom kurze, väčšinou v bazéne, človek zistí, či je to jeho šálka kávy alebo nie.
Čo je obsahom týchto kurzov? Čo od nich môžu ľudia očakávať?
Dosť sa tam motáme okolo relaxácie pod tou vodou, pretože väčšina ľudí sa ponorí do vody a je trošku vystresovaná. Niet sa čomu diviť, pretože tam vlastne nedýchaš. Mnoho ľudí bojuje so strachom. Riešime tam bezpečnosť, relaxáciu, techniku ponorov a potom je tam kopa teórie o vyrovnávaní tlakov, o vybavení, o tréningoch a o dychových technikách. Učíme sa kam smerovať nádych, aký má byť hlboký, aké fyziologické procesy prebiehajú v tele a tak ďalej. Je to celkom našľapané, je tam 10-12 hodín teórie a 5-6 hodín praxe v bazéne. Bazénový kurz trvá dva dni a povedal by som, že je to taká kompletná príprava od bezpečnosti, cez techniku, psychiku, fyzičku až po celkový uhol pohľadu na tento šport. Potom sa už dá vyraziť k moru.
Aký je to pocit, byť tam dole? Viem, že ty máš za sebou už desaťtisíce ponorov, čo ťa tam stále ťahá?
Pred pár rokmi sa mi pod vodou stalo to, že mi z hlavy zmizlo to odpočítavanie času. Už som nemyslel na to, že to bude každú chvíľu nepríjemné a že by som už mal ísť hore. Zrazu som pod tou vodou už necítil nič. Bol som tam ako doma, ako keby som ležal na gauči. A tento pocit je pocit, ktorý na tom najviac milujem. A potom, čo sa týka hĺbkového potápania na nádych, tam je to proste taký malý život. Hore sa nadýchneš a padáš dole, do ticha, do tmy. Od niekoľkých desiatok metrov už ani nemusíš kopať nohami, pretože si tak "zmačkaný", objem vzduchu v dutinách je malinký a ty padáš vlastnou váhou niekam hlboko. No a keď sa potom otočíš, tak začína tá chvíľa, kedy musíš použiť svoje sily a schopnosti, aby si sa z toho dna zdvihol späť ku svetlu. Musíš začať makať. Kopeš, kopeš a kopeš a celý ten ponor skončí nádychom nad hladinou. Znova sa nadýchneš a povieš si aké dobré je dýchať. Je to ako taký malý život, akoby si sa znova narodil. A naraz zistíš, že si to chceš zopakovať. Tam môžeš. Za ďalších 4-5 minút si to môžeš zopakovať pokojne znova. Myslím, že nie je moc vecí, ktoré sú viac návykové, pokiaľ sa do toho dostaneš a naladíš sa na to psychicky. Nie je to o číslach, ktoré dosiahneš, ale skôr o hĺbke v sebe, ktorú nájdeš.
Môžeš nám aspoň orientačne povedať v akých číslach sa pohybuješ ty? Do akej hĺbky sa dokážeš ponoriť?
Po všetkých tých rokoch potápania môžem dnes povedať, že bez akejkoľvek prípravy, alebo len s minimálnou prípravou, sa potopím do hĺbky okolo 50 metrov. Keď mám na to potom dlhšiu prípravu, povedzme okolo 7-9 minút, tak môj najhlbší ponor je ľahko pod 80 metrov. Ale tých 80 metrov už je vec, na ktorú musím trénovať, musím vedieť čo robím s flexibilitou hrudníku, s preťahovaním, s dychovými technikami. Niektorí ľudia, povedal by som, takí namachrovanejší inštruktori, hovoria, že 50-60 metrov sa naučí každý. Ale ja si to úplne nemyslím. Je to naozaj o tom ako je na tom kto psychicky, s akými predispozíciami do toho ide, ako chce trénovať, čo chce kvôli tomu opustiť. Myslím, že kto sa na kurze naučí vyrovnávať tlak v stredouší, ten sa potopí bez tréningu do zhruba 20 metrov. Na väčšie hĺbky než 40 m je už potrebné trénovať.
A v minútach to máš ako?
V zádrži dychu bez pohybu to je cez 7 minút, a v tzv. dive-timoch, ponoroch do určitej hĺbky, kde sa pohybujem to sú viac než 4 minúty. Nikdy som nebol človek, ktorý sa ponára do extrémnych hĺbok, stovku asi nebudem vedieť nikdy, ale takýto relaxačný freediving spĺňa presne to, čo chcem. V rámci neho som sa posunul na celkom pekné časy a to bol vlastne aj môj cieľ.
Niekde som zahliadla, že si sa v rámci freedivingu potápal napríklad k vraku lode v Indonézii, v mexických jaskyniach a tiež si sa potápal so žralokmi v Afrike.
Áno, v Indonézii sú v hĺbke 20-40 metrov moje dva obľúbené vraky. Tam je to už fakt mágia, je tam tma, môžeš si tam sadnúť do kajuty a relaxovať. Je to úžasná záležitosť. V jaskyniach v Mexiku je 100 metrová viditeľnosť, čo je rovnako ako na vzduchu, presvitajú tam paprsky svetla, tie jaskyne sú hlboké a je to tam proste nádherné. No a čo sa týka tej interakcie so žralokmi, v Juhoafrickej republike sme boli natáčať jeden podvodný dokument, a vždy tam bolo asi 15-20 žralokov. Žralok bielocípy, blacktip, sem-tam nejaký žralok tigrí. Ale nebolo to nebezpečné. Tie zvieratá sú úžasné. A ak vieš, ako sa k nim máš chovať s rešpektom, tak sa ti v podstate nemá čo stať. Často hovorím, že keď uvidíš niekde naštvaného pitbulla za plotom, tak k nemu tiež nestrčíš prsty. Pod vodou to funguje úplne rovnako. Snažíme sa k tým tvorom chovať s rešpektom. Nechutíme im, máme na sebe neoprény, prečo by do nás hrýzli. Keď vidíš, že sa situácia pod vodou mení, a to sa netýka len žralokov, ale aj delfínov, veľrýb, tuleňov a podobne, tak je potrebné ustúpiť a nechcieť sa za každú cenu s tým zvieraťom hrať. Pretože máš problém vo chvíli, keď sa ono začne chcieť hrať s tebou.
Nejaký tvoj obľúbený zážitok z freedivingu?
Je ich množstvo, ale spomeniem dva z nich. Prvý bol, keď sme sa pár rokov dozadu s klientami potápali v Egypte. Niekoľko krát ku mne priplávalo stádo delfínov a jeden z nich si ma vyhliadol. Stále ma lákal aby som s nimi plával ďalej, niekam smerom na Saudskú Arábiu. Takto sme sa doťahovali a keď som potom stúpal k hladine, ten delfín bol pri mne stále bližšie a bližšie a ponúkal mi svoje plutvičky. Tak som si povedal, že sa ho chytím, keď tak veľmi chce. Držal som sa ho rukami za tie plutvy a chvíľku sme takto spolu išli. To bol môj životný zážitok. Bolo to s úplne divým delfínom. Pre mňa veľmi unikátna interakcia, na ktorú asi nikdy nezabudnem. No a druhý bol v Mexiku, kde sme sa potápali na mieste, kde sa 5 rokov nesmelo rybárčiť, takže tam priplávali stovky miliónov sardiniek. Bol to proste výbuch života. Neskutočné množstvo. Cez to obrovské stádo do vody neprenikalo žiadne svetlo. Tam bolo krásne vidieť ako sa vie príroda sama obnoviť. Stačí, keď jej na to dáme priestor.
Máš v rámci freedivingu ešte nejaké ciele?
Mojim cieľom je ostať v rovnakej fyzickej kondícii, byť rovnako šťastný z tohto športu, predlžovať dobu pod vodou, byť dlho zdravý a môcť robiť túto úžasnú prácu so skvelými ľuďmi čo najdlhšie. Proste byť aktívny inštruktor ešte veľmi dlho. To je asi môj cieľ, ktorý mám v rámci freedivingu.
Máš na záver niečo čo by si chcel ľuďom odkázať?
Ja k tomu všetkému robím ešte psychologickú poradňu, pretože som v tom vyštudovaný. A ľudia majú dnes obrovský problém. Tým problémom je, že sa nevedia už na nič sústrediť. Nevedia nájsť chvíľkové uvoľnenie vo veciach, ktoré v živote robia. Sme stále v hroznej tenzii a aj keď si hovoríme, že na tom pracujeme, keď chodíme na lekcie čchi-kungu a jógy, je to len pár krát do týždňa. A čo ten ostatný čas? Ja si myslím, že z každej životnej situácie by si človek mal odniesť niečo pozitívne, niečo s čím sa posunie ďalej, aj z negatívnych vecí. Proste niečo sa stane a povieš si, no tak to bolo blbé, ale čo si z toho vezmem, aby sa to nabudúce nestalo alebo aby som tú situáciu lepšie pomenoval alebo lepšie vyriešil. Takže asi by som chcel ľuďom odkázať nech sa proste nezaoberajú tým, čo sa okolo nich divného počas dní deje a hľadali v každej tej situácii pobavenie, pretože život má byť zábava. Tým nemyslím, že sa máme len baviť, ale že nás to má baviť. Že máme byť zo života šťastní. A myslím si, že je dôležité, aby na tom ľudia pracovali. Nech už robia čokoľvek, či už tvrdo makajú v práci, aj keď je to kopanie výkopov. Prináša ti to peniaze a tie ti umožnia žiť nejaký život mimo prácu. Takže tá práca je vlastne skvelá a mali by sme byť šťastní, že ju máme, nie? A nie do nej chodiť naštvaní. Je to proste len uvedomenie. Ja by som od ľudí proste chcel, aby si uvedomovali čo sa deje, boli viac uvoľnení, nebrali sa tak vážne a hľadali vo všetkom nejaké to pobavenie a šťastie.
MARTINOV VÝBER
Rozhovor si môžeš vypočuť aj vo forme podcastu.
