Dušan je profesionálny snowboarder a mentálny kouč. Je jeden z mála Čechov, ktorí sa dostali na svetovú úroveň vo freestyle snowboardingu. Je členom známej filmovej produkcie, Rusty Toothbrush, s ktorými aktuálne natočil nový film s názvom Two Vans No Plans. Ten je už online a môžeš si ho pozrieť v tomto článku. S Dušanom sme sa bavili o spomínanom filme, o tom, ako sa dostal od súťažného lyžovania k točeniu snowboardových filmov a tiež o jeho druhej profesii, o mentálnom koučingu.
Two Vans No Plans full movie
Ahoj Dušan, ako sa máš? Aké si mal leto?
Musím povedať, že sa mám fakt super a leto som mal ešte lepšie. Strávil som mesiac a pol na horách, na snehu, čo bolo úplne úžasné. Vo Francúzsku, Švajčiarsku a Taliansku sme už mali prvé premiéry nášho nového filmu Two Vans No Plans. V Zermatte sme natočili nejaké nové edity, čo bolo tiež super. Pripravoval som sa na ďalšiu sezónu, veľa som trénoval a trávil som čas s kamarátmi, ktorých som celú predošlú zimu nevidel.
Ako si sa vlastne dostal k snowboardingu? Pochádzaš z lyžiarskej rodiny, tvoja mamka dokonca vyhrala bronzovú medailu na Olympiáde v Sarajeve, tvoja sestra sa zúčastnila dvoch Olympiád a ty si takisto najskôr súťažil v lyžovaní.
Ako päťročný som si listoval katalóg ski a snowboard vybavenia, ktoré moji rodičia distribuovali v Čechách a na Slovensku a videl som tam tú "jednu lyžu". Vôbec som nevedel čo to je, ale páčilo sa mi to. Nikto z rodiny však nesnowboardoval, tak som sa to musel naučiť sám. Odvtedy som vo voľnom čase medzi tréningami jazdil na doske. Keď som mal asi 10 rokov, prvýkrát som sa rozhodol, že lyže vymením za snowboard na celý deň. Šiel som do snowparku, kde som skúšal bedne a zábradlia. Asi v 13-tich som tam stretol Zdendu Volecha, trénera BSS School v Špindli, v ktorého tíme vtedy bol napríklad Ben Cristovao, Láďa Polívka, Ester Ledecká, Jonáš Ledecký a Martinka Němcová. Dostal som sa do toho tímu a vtedy mi Zdenda povedal, že keby som snowboardu venoval rovnaký čas ako lyžiam, mohol by som byť tam, kde vtedy Shaun White. Asi si s tým Shaunom zo mňa robil prdel, ale ja som sa toho chytil a povedal som mu, že by som do toho šiel. Horšie bolo povedať mame, že už nechcem lyžovať, ale snowboardovať. Mal som z toho obrovský strach, ale jej odpoveď bola, že dobre, ale nech to robím na čo najlepšej úrovni, ako dokážem. Takže som prešiel z lyží na snowboard a začal som to robiť naplno. Rovnako ako predtým lyže.
Takže tvoji rodičia neboli sklamaní, že opúšťaš 4 hrany a prechádzaš na snowboard?
Nie sklamaní neboli, dnes to vnímam tak, že ich víziou bolo naučiť nás láske k horám, prírode a športu ako takému. A keď videli náš posledný film, sami mi povedali, že je to pre nich neskutočné, pretože robím to, na čo oni niekedy pozerali s otvorenými ústami, keď im v rámci ich biznisu ukazovali reklamné materiály s takýmito videami. Takže dúfam, že som trochu splnil tie ich očakávania, prečo nás k tomu viedli.
Na snowboarde si teda začal hneď jazdiť na súťaže? Pretekal si v slopstyle?
Ako som spomínal, pridal som sa do tímu Zdena Volecha a začal som s nimi jazdiť na súťaže takmer okamžite. Bol to slopestyle a bolo bežné, že na štartovke bolo každý víkend aj 50-60 ľudí. Ja som vlastne ani nevedel ako robiť ten snowboarding inak. Prešiel som zo súťažného lyžiarskeho prostredia do snowboardového, tak som automaticky začal tiež jazdiť preteky. Nevedel som, že to môžem robiť aj inak. A celé to viedlo k tomu, že som na súťaže chodil viac a viac, až som sa nakoniec dostal do bodu, kde som riešil iba to, kam pôjdeme na preteky, či na to budem mať peniaze, koľko potrebujem bodov, aby som sa dostal na ďalšie preteky a tak dookola. Takže som sa paradoxne dostal do úplne rovnakého cyklu ako pri lyžovaní.
Kedy nastal ten bod, kedy si si povedal, že už bolo dosť súťaženia, chcem to vziať z iného konca a začnem sa zameriavať na to, že budem točiť snowboardové videá?
Tá myšlienka tam bola dlho. Celú dobu som vedel, že v budúcnosti chcem točiť, ale stále som mal v sebe predstavu toho, že chcem ísť na Olympiádu. Bolo by to pekné poďakovanie rodičom za to, čo do mňa časovo aj finančne investovali, ale zároveň aj ja sám som tam chcel ísť, keďže mamka aj segra tam boli. Ale v mojej poslednej súťažnej sezóne, kedy som sa o Olympiádu snažil a kedy som pre to urobil úplné maximum, nastalo nejaké nedorozumenie. Myslel som si, že som si vyjazdil spot na Svetový pohár, ale nakoniec sa ukázalo, že nie. Bolo to niečo, čo som ja sám už nevedel ovplyvniť. Medzitým som začal spolupracovať s mentálnym koučom, a keď sme rozoberali to, že som z toho smutný a podobne, položil mi jednu základnú otázku. Tou bolo, prečo som začal robiť snowboarding. A to ma hodilo naspäť do pozície 13-ročného chlapca, ktorý sa rozhodoval či má lyžovať alebo snowboardovať. Pripomenulo mi to, že som sa rozhodol pre snowboard lebo som chcel mať slobodu, baviť sa tým, byť v horách s kamošmi a točiť videá. Zrazu som bol opäť v kruhu bodov, čísel a stratégii a snowboarding sa mi tým začal znechucovať. Uvedomil som si, že pokiaľ ten šport chcem robiť ďalej a mať ho rád, toto musí skončiť. Takže som v roku 2016 ukončil svoju súťažnú kariéru. Pár mesiacov na to sa mi ozval Marty Večerka z Freeride.cz, že sa bude točiť nový český film, Never Too Late Movie a či by som chcel byť súčasťou. Prišlo to ako na zavolanie a asi nie náhodou.
V Never Too Late Movie si mal svoj prvý part, potom ako si sa rozhodol, že prestaneš súťažiť a začneš točiť videá. A hneď si tam dostal aj ender.
Áno, ako hovoríš, bol to môj prvý part a ja som vedel, že ak sa mám ukázať, tak teraz. Hlavne som k točeniu prechádzal zo súťažnej sezóny, kedy som bol v strašne dobrom rozpoložení. Mal som mentálneho kouča aj kondičného trénera, takže prípravu som mal na 100%. Do Never Too Late Movie som teda šiel s mindsetom, že tam zo seba vydám všetko. Pretože ak v tom chcem pokračovať, tak musím. A našťastie to dopadlo dobre, vyjazdil som si tam ender, ktorý ma potom zase naviedol ďalej.
Tvoj ďalší part bol vo filme Poveri Noi od Rusty Toothbrush a opäť si tam mal ender. Môžeš nám k tomu povedať viac?
Bolo to tak, že počas natáčania Never Too Late Movie ma oslovil na spoluprácu práve Horsefeathers, za ktorý som začal jazdiť. A v rámci toho som bol pozvaný na jeden Sales meeting v Monínci, kde zhodou okolností boli aj chalani z Rusty Toothbrush. Bol tam postavený snowpark, super sme si tam pojazdili a potom sme s chalanmi len tak kecali pri prekážkach, a oni sa zmienili, že by bolo super, keby som s nimi šiel natáčať. Ono to vlastne funguje tak, že miesto v tom filme jazdcovi musí zaplatiť značka, za ktorú jazdí, pretože produkcie tiež z niečoho musia žiť. Takže keď mi z Horsefeathers oznámili, že mi to zaplatia, nebolo o čom. Okamžite som súhlasil, a vo februári 2018 som s chalanmi z Rusty Toothbrush začal natáčať svoj druhý videopart do filmu Poveri Noi, kde som opäť dostal ender, za čo som mega vďačný.
Prejdime k hlavnej téme tohto rozhovoru. Tento rok vyšiel nový film z dielne Rusty Toothbursh - Two Vans No Plans, v ktorom máš opäť svoj part. Konceptom tohto filmu je, že ste nabalili dve dodávky a šli na roadtrip po Taliansku. Aké to bolo?
Celé to vymyslel Alex z Rusty Toothbrush. On v tej dobe už v dodávke býval aj so svojou priateľkou a hovoril, že má víziu, že si všetci kúpime obytňáky, budeme v nich jazdiť po horách a točiť. A tak kvôli tomuto projektu kúpil aj druhú dodávku, z roku 1984. A to už vlastne začalo písať celý príbeh toho filmu tak nejak samo. Cez štyri mesiace sme bývali v dvoch obytňákoch, za každého počasia, aj v - 20. A bolo to skvelé. Žiť v dodávke je zaručený recept na zážitky. Už to nebolo len o tom, že sme prišli niekam na hory, ubytovali sa v penzióne a jazdili. Bolo to už aj o tom, že neštartuje auto, potrebujem to opraviť, aby sme sa dostali z pod tohto lavínového kopca a podobné storky. Proste zrazu je človek viac prítomný v tom živote, než keď tam ide "vyložene ako profík" a má všetko zariadené. Bola v tom obrovská sloboda, ale zároveň sme sa museli obrniť dávkou trpezlivosti, keď sa veci nevyvíjali ako sme chceli.
K tomu jedna praktická otázka, bývať v zime tak dlho v dodávke, muselo sa stávať, že si šiel jazdiť v mokrých veciach nie? To ti jednoducho nevyschne, alebo ako to bolo?
Základom úspechu je mať kvalitné technické oblečenie a hlavne v dostatočnom množstve. Stalo sa mi to len raz alebo dva krát, že by som ráno šiel do mokrých vecí, inak som, zaplať pánboh, mal všetko relatívne suché. Napríklad v backcountry som mal so sebou vždy dvoje oblečenie, jedno sa sušilo a v druhom som jazdil. Je to proste o príprave.
Máš z tohto natáčania nejakú pikošku alebo niečo zaujímavé/vtipné, čo môžeš prezradiť?
Tých zážitkov bolo strašne veľa. Napríklad, keď mi v serpentínach na dodávke prasklo spojkové lanko a musel som na dvojke pomaličky schádzať tie serpentíny a nejak sa dostať na miesto, kde sme kempovali, ktoré bolo vzdialené tak 4-5 kilometrov. Na križovatke som sa len modlil, aby tam nešli nejaké autá, no a keď som prišiel na to parkovisko, kde už chalani s druhou dodávkou boli, zistil som, že nemám kde zastaviť lebo celé parkovisko bolo plné. Tak som tam teda začal krúžiť dookola, trúbiť a kričať, že nemám spojku, nech to preparkujú. Oni vybehli z karavanu, stáli tam a držali sa za bruchá od smiechu, kým ja som ďalej krúžil okolo parkoviska bez spojky na druhom prevode. Vtedy som to auto preklínal, haha. Alebo keď som počas natáčania videl vlky tak na 500 metrov. To bol neskutočný zážitok. Staval som skok v backcountry a bol som tam úplne sám. Chalani zrovna niečo vybavovali mimo rezort. Najskôr som z toho bol úplne nadšený, ale behom piatich sekúnd sa radosť zmenila na úprimný strach. Nevedel som, čo mám robiť, lebo mi došlo, že som tam úplne sám a ak sú tí vlci hladní, tak asi nie som v najlepšej pozícii. Okamžite som si ľahol a v tichosti ich pozoroval.
Si tu živý a zdravý, takže story s vlkmi dopadla asi dobre, haha. Nebudeme už viac prezrádzať o samotnom filme, keďže premiéry v Česku a na Slovensku ešte len budú, takže ostáva možno už len odkázať ľuďom, že sa majú na čo tešiť, a aby prišli na niektorú z premiér. Chceš k tomu ešte niečo dodať?
Asi len to, že prvá premiéra bude 24. septembra v Kasárňach Karlín v Prahe, kde to bude v rámci Freeski & SNB Premiere night, ktorú organizujú chalani z Tupých hrán. A druhá premiéra bude 6. októbra v Hangairi v Bratislave. Takže určite príďte a môžeme si pokecať o filme a o čomkoľvek inom. Rád vás tam všetkých uvidím.
Na záver by som chcela ešte prejsť k tebe, k tomu čomu sa momentálne venuješ, mentálnemu koučingu. Môžeš nám v skratke povedať, čo to vlastne je?
Mentálny koučing je technika komunikácie, pomocou ktorej ľuďom pomáham dostať sa k ich cieľom, snom a víziám. Mnoho ľudí si to zamieňa s mentoringom, ale ten vyzerá tak, že niekto skúsený alebo znalý z určitého oboru radí tomu dotyčnému čo má robiť, vyložene mu dáva znalosti. Na rozdiel od toho pri koučingu ja nehovorím nikomu čo má alebo nemá robiť. Je to vlastne rozhovor postavený na otázkach a ja tomu človeku pomáham prísť na tie riešenia sám. Pretože každý človek pozná svoj život najlepšie. Koučing napomáha k tomu, aby sme v tom nemali zmätok, aby sme sa dokázali na veci pozrieť z iného uhla a upresniť si, čo je dôležité urobiť, ako to urobiť a hlavne kedy to urobiť. Ja vždy hovorím, že koučing pomáha ľuďom vedome rozhodovať o svojom živote a nejednať v autopilotovi, v naučených mentálnych vzorcoch, v ktorých nemusíme nejak extra premýšľať a robíme rozhodnutia, ktoré sú pre náš mozog pohodlné. Koučing pomáha vystúpiť z tejto komfortnej zóny a ísť vedome robiť tie veci, ktoré sme vždy robiť chceli. Mňa to k tomu pritiahlo vo chvíli, kedy som sám spolupracoval s mentálnym koučom a pomohlo mi to zistiť, že máme možnosť voľby a je iba na nás, či niečo chceme alebo nechceme. Takže som dokončil štúdium mentálneho koučingu a teraz začínam spolupracovať s rôznymi ľuďmi a organizáciami. Priviedol ma k tomu práve snowboarding, a sú to dve veci, ktoré ma neskutočne bavia a ktoré nejak navzájom prepájam.
Znie to zaujímavo, vieš nám povedať ako sa dá k tebe dostať, ak by niekto chcel vyskúšať sedenie s mentálnym koučom? A ako to na tých sedeniach potom vyzerá?
Začal by som tým, že väčšina koučov, vrátane mňa, dáva prvé sedenie zadarmo. Je to kvôli tomu, aby si to každý vyskúšal. Ak by ma niekto chcel osloviť, tak na mojej webovej stránke www.dusankriz.cz, mám svoje kontaktné údaje. Sedenia vyzerajú tak, že si zavoláme a povedieme spolu rozhovor. Čím viac bude ten rozhovor otvorený a dôverný, tým rýchlejšie je tam možnosť nejakého úspechu. Ale zároveň, paradoxne, ja absolútne nepotrebujem poznať tému toho problému. Keď si človek pomenuje to, čo rieši napríklad ako Voldemort, a bude to tak nazývať, tak sa s ním budem baviť o Voldemortovi. Dôležité je, že vy sami budete vedieť, čo pre vás to slovo znamená. Keby som mal popísať čo sa na tých sedeniach deje, tak je to to, že si človek nanovo programuje hlavu na veci, ktoré chcel vždy robiť. Vytvára si nové mentálne vzorce, ktoré sa potom už len trénujú. Každopádne, ešte by som chcel zdôrazniť, že sa nejedná o terapiu. Rozdiel medzi koučingom a psychoterapiou je, že v psychoterapii sa dosť rieši minulosť človeka a otvárajú sa zložitejšie procesy, ktoré sú napríklad zakódované v niečom, o čom ani nevieme. Na rozdiel od toho, koučing rieši prítomnosť a budúcnosť, vychádza z pozitívnej psychológie. Takže je dôležité nepliesť si to s terapiou. Aj keď mnoho ľudí by povedalo, že to terapeutické účinky má. Už len spôsob toho rozhovoru je pre človeka iný a svojim spôsobom dosť terapeutický tým, že si môže vyložiť karty na stôl.
Sleduj Dušana na Instagrame: https://www.instagram.com/dusankriz/
DUŠANOV VÝBER
Rozhovor si môžeš vypočuť aj vo forme podcastu
