Minulý rok sa dvaja českí bikeri rozhodli urobiť niečo, čo sa len tak nevidí. Vyliezť na Kilimandžáro, najvyššiu hory Afriky, a zjazdiť ju na bicykloch. Tento bláznivý nápad nemohol vzniknúť v hlave nikoho iného, ako u nášho bikera Tomáša "Leadera" Zejdu. Tomu sa na to podarilo nahovoriť svojho kamaráta Ondru, a keď boli dvaja, potrebovali už len niekoho, kto im to celé zdokumentuje. A na to bol viac než vhodným kandidátom Patrik Paulínyi. Ako to celé dopadlo, sa dozvieš v dokumente, ktorý zatiaľ nájdeš iba v tomto blogu. Určite si daj aj rozhovor, v ktorom sa dozvieš kopu zákulisného infa z celého tripu. Enjoy!
Prečo práve Kilimandžáro, najvyššia hora Afriky?
Tomáš: Z jednoduchého dôvodu. Pretože je to najvyššia hora na svete, kam sa dá vyjsť viac-menej bez nejakých veľkých skúseností a horolezeckého vybavenia. Cieľom bolo minimálne nejakú časť tej hory zjazdiť na bicykloch, takže Kilimandžáro sa javilo ako najlepšia voľba. Pár ľudí tam už s bicyklom vyšlo, takže sme vedeli, že to je reálne.
Predstavíš nám členov posádky? Kto všetko sa tohto tripu zúčastnil?
Tomáš: Okrem mňa tam bol môj kamarát Ondra, ktorý je vždy za akýkoľvek "blbý" nápad, takže keď som mu to povedal, tak bol na 100 % rozhodnutý, že chce vyraziť so mnou a ja som od prvej chvíle vedel, že práve on je jeden z mála, ktorý to so mnou skúsi, aj keby to nemalo dopadnúť úspešne. A vo chvíli keď sme boli dvaja, tak sme si povedali, že už nám to stačí, pretože čím menej ľudí, tým to bude jednoduchšie. Bola by škoda vyliezť takú vysokú horu bez toho, aby nám to niekto zdokumentoval. Na to nám chalani z Horsefeathers, ktorý bol sponzorom tohto tripu, doporučili Patrika Paulínyiho. Pred tým sme ho vôbec nepoznali, ale jemu sa ten nápad páčil a mal čas, takže sme boli samozrejme pro. A myslím si, že to zafungovalo úplne skvele.
Paťo, čo ti ako prvé preblesklo hlavou, keď ťa Horsefeathers oslovil s tým, či sa ideš vyštverať na Kilimandžáro a točiť bikerov?
Patrik: Kilimandžáro pre mňa nebolo nikdy nejaké zaujímavé natoľko, že by som tam chcel ísť. Odrádzalo ma vždy to, že tam musíš ísť s guidami, ktorí tam ako keby spravia tú najťažšiu robotu za teba, vynesú ti tam veci a fakt ťa tam až hýčkajú. Páčilo sa mi ale práve to, že chalani sa to rozhodli ísť na bajkoch. Hneď som šípil, že by z toho mohol vzniknúť nejaký zaujímavý dokument. Od začiatku som z toho bol nadšený a tešil som sa, že tomu budem môcť nejak prispieť tým, čo robím a že to s nimi budem môcť zažiť.
A sadli ste si? Ľudia, ktorí sa pred tým nepoznali a rovno spolu išli do Afriky na takýto trip?
Patrik: Každý z nás bol iný charakter, ale vzájomne sme sa nejakým spôsobom dopĺňali, takže to bolo super. Tomáš je mega zábavný chalan a s Ondrom boli miestami ako takí Pat a Mat, haha. Čiže ja som sa bavil a ten trip s nimi som si určite užil.
Tomáš: Mňa to tiež hrozne bavilo. Samozrejme, že tam vznikali rôzne situácie, ale tie skôr pramenili z toho, že sme mali nejaký problém s našimi guidami, nie medzi sebou. Medzi nami sa to nieslo v kamarátskej atmosfére a s humorom, ktorý k takýmto tripom patrí. Pretože ak by sme to poňali nejak super vážne, tak by sme sa tam zbytočne stresovali situáciami, ktoré v takýchto podmienkach nie je dôležité riešiť. Ak nejde o život, tak nejde o nič. Páčilo sa mi, že tam bolo na začiatku množstvo otáznikov, ako ohľadom výšľapu a guidov, tak aj ohľadom Patrika, ale za mňa to nakoniec dopadlo úplne skvele.
Poďme teraz prejsť k tomu samotnému tripu. Ako si spomínal, všetci traja ste sa stretli na letisku vo Viedni, leteli ste priamo do Afriky a ako to tam ďalej prebiehalo? Prišli ste na miesto a mali ste pár dní na aklimatizáciu, vyriešili ste si guidov alebo ste mali všetko už vopred dohodnuté a pripravené a rovno ste šli na výšľap?
Tomáš: Nemám veľmi rád plánovanie, radšej idem na náhodu, a verím, že to vždy nejak dopadne. Takže čo sa plánovať muselo, som naplánoval, ale väčšinu vecí som sa snažil nechať voľne plynúť. Mám rád veci trochu v takom punkovom štýle. Keď sme tam prileteli, mali sme dva dni na aklimatizáciu a až na mieste sme sa rozhodli, že vyrazíme na safari. Ale už v prvých minútach prebehlo hneď prvé sklamanie, pretože sme nevideli žiadne zvieratá ani safari.
Ale veď máš fotku so žirafou..
Tomáš: Áno nakoniec sme videli nejaké žirafy a zebry, takže z toho sme boli nadšení. Ale mali sme očakávania, že budeme na bicykloch jazdiť krajinou a pozerať na zvieratá, ale vo finále sme na tých bajkoch ani neboli schopní poriadne ísť, kvôli neskutočne rozbitému terénu, ktorý navyše viedol väčšinou do kopca. Ale nakoniec z toho vznikli aj nejaké pekné zábery, takže sme sa tomu potom už len zasmiali.
Patrik: Z toho safari som vtedy mal strašné výčitky. Lebo to bol vlastne môj nápad. Chalanov som na to ukecal, a oni sa tam potom trápili na bajkoch v zlom teréne, zatiaľ čo ja som sa vyvážal v aute. Až potom ku koncu sme našli tú žirafu, za ktorú som bol vďačný, lebo som z toho už cítil aj takú nervozitu. My sme si to proste predstavovali tak, že sa tam budeme voziť priamo pomedzi tie zvieratá a tie tam skoro vôbec neboli.
Čo bol najväčší fail, ktorý sa vám stal? S čím ste tak úplne nerátali?
Tomáš: Bolo tam toho viac, ale asi najväčší fail bol, že nás nenechali vziať si bicykle. Na bajkovom tripe. Kde sa točil dokument o bicykloch. Najskôr nám sľúbili, že na nich môžeme ísť, ale potom zmenili naplánovanú trasu a vybrali radšej takú, ktorá bola normálny trek po kameňoch a koreňoch, kde nebolo možné ísť na bajkoch. A to sa opakovalo ďalšie dva dni, takže sme si už hovorili, že keď prídeme domov s bajkovým dokumentom, na ktorom chodíme pešo, asi to nebude úplne ono. Tie bajky nám tam potom pravdepodobne doviezli autom, ale ďalší fail bol, že sa mi rozbil bicykel. Vybuchla mi brzda a bol to problém, ktorý sa musel riešiť v 4000 m.n.m. bez nejakého náradia a bez servisu. Takže sme sa to pokúšali nejak punkovo opraviť. Slnečnicovým olejom, ktorý tam rozhodne nepatrí. Ústami, ktorými sa to rozhodne nerobí. Ale nejak to zafungovalo, čo bol taký bizár, ktorému som sám neveril. Ešte že som si potom v tej eufórii a adrenalíne na to na vrchu nespomenul. S hypotékou a tehotnou priateľkou doma zísť Kilimandžáro na jednej brzde, to nebolo úplne 100% z mojej strany. Takže sme ten trip mali okorenený o pár nepríjemných situácií, ale myslím, že to ten dokument len spestrilo a mne sa na tom proste páči, že takto to väčšinou je. Máme množstvo reálnych autentických záberov a to by ľudia mali vidieť, takže je dobré, že sme tam zažili aj tie patálie a negatívnejšie veci.
Ako dlho vám trvala cesta nahor? Koľko dní vám to zabralo?
Patrik: Po dvoch aklimatizačných dňoch sme začali výstup. Prvý deň do tábora vo výške 2700 m.n.m, ďalší deň do 3700 m.n.m, tretí deň sme mali aklimatizačný, štvrtý deň sme vyšli do 4700 m.n.m a na piaty deň sme boli hore. Takže dokopy sme šli hore päť dní. Po ceste nadol sme potom prespávali v tom tábore nižšie a deň potom sme zišli až úplne dole. Čiže dohromady výstup a cesta dole trvala šesť dní.
V dokumente je vidieť, že vám bolo celkom zle pri tom výšľape nahor. Rátali ste s tým, že to bude také fyzicky náročné, vystúpať 5895 m.n.m?
Patrik: Nepovedal by som, že to bolo fyzicky ani psychicky náročné, ale skôr, že nevieš, ako ti telo bude reagovať na tú výšku. Problémom je, že sa na to nevieš reálne pripraviť. Tým, že som predtým nebol v takých výškach, tak som nevedel, ako sa to telo bude správať. Nemusia to dať ani nejakí mega športovci, práve kvôli tej výške, ale môže sa stať, že tam proste stretneš dôchodcov, ktorí sú s tým v pohode. V tej najvyššej časti výstupu už potom dávaš len nohu pred nohu, aby si sa nezadýchal a preto šlapeš strašne pomaly. Pre predstavu, zadýchal som sa tam už aj z toho, že som sa napil vody. Kým som ten jeden glg vody vytiahol z camel bagu, tak som sa brutálne zadýchal. Proste vypiješ jeden glg vody a potom to proste pol minúty predýchavaš.
Pľúca ti tam teda nezvládajú tú nadmorskú výšku, áno?
Patrik: Áno, ale rovnako tak aj srdce. Máš tam omnoho vyššiu tepovku, kvôli tomu, že máš v krvi menej kyslíka, takže srdce musí pracovať rýchlejšie, aby ti okysličilo telo. Čo je náročné na srdce, pľúca aj celý organizmus. Mali sme tam aj taký problém, že v noci prišiel moment, kedy začal fúkať silný vietor a bola strašná zima. Obidvom nám s Tomášom začali mrznúť chodidlá a ja som chytil takú menšiu krízu, že som v koncoch a tak som si na seba naobliekal všetky veci čo som mal. Psychicky nám potom nepomohla ani situácia, kedy sme stretli jedného guida, ktorý sa vracal a mal takú výškovú nemoc, že ani nevedel stáť na vlastných nohách a váľal sa tam po zemi. Do toho nám všetkým zamrzla voda v camel bagoch, takže to celé bola taká facka na psychiku. Potom to bolo chvíľu lepšie, až kým nám spolu s Ondrom nezačalo byť zle. Mal som pocit, že idem na autopilota, celé to bolo ako nejaký taký sen, neuvedomoval som si kde vlastne som a ako tam je nádherne, iba som kráčal. Keď sme boli hore, zrazu mi niekto podal môj telefón, nechápal som prečo ho mal, až potom som si uvedomil, že nás ním vlastne fotil lebo sme boli na vrchole. Mal som proste až také nejaké výpadky pamäte, neviem to opísať, bolo to zvláštne. A v takom stave som musel začať zostupovať nadol. V bolestiach. Po ceste mi ešte bolo zle, ale keď som zostúpil prvých 1000 výškových metrov, tak som cítil, že ako strácam tú nadmorskú výšku, tak sa mi stav zlepšuje. V prvom kempe ma čakali chalani, ktorí si to dali na bajkoch a tam mi to všetko prešlo a cítil som sa znova fresh, ako by sa nič nestalo. Na to, ako mi bolo hore zle, tak mi to prišlo úplne neuveriteľné, ako to šmahom ruky všetko odišlo a bol som úplne v pohode. A mohol som pokračovať a závidieť chalanom, že sa vezú ďalších 10 km do ďalšieho tábora na bicykloch.
Tomáš a tebe nebolo zle?
Tomáš: Ja som si vsugeroval to, že mi nič nemôže byť natoľko, že mi potom nič nebolo, haha. Ale nie, bol som unavený, uvedomoval som si, že som bol slabší než normálne, ale nechcel som si to vôbec pripustiť a zafungovalo to.
Mali ste tam niekto z vás, vrátane Ondru, nejaký taký moment, kedy ste si mysleli, že to seriózne nedáte?
Tomáš: No Ondra povedal, že on pokračovať už fakt nebude. Vyzeral naozaj zlomene, aj v jeho výraze bolo vidieť, že mu fakt nie je dobre, ale motivovalo ho to, že my sme chceli pokračovať, takže sa opieral o bicykel a pomalými krôčikmi pokračoval. Do toho začalo byť zle aj Patrikovi, takže celá situácia gradovala, ale od začiatku do konca som veril som v to, že tam proste vylezieme všetci traja.
Patrik: Čo sa týka mňa, tak napriek tomu, že mi bolo fyzicky zle, psychicky som na tom bol relatívne v pohode, takže som vedel, že to nejak proste doklepem aj keď som mlel z posledného. Ale psychicky pre mňa bol najťažší ten moment, ktorý som už spomínal, keď sme stretli guida, ktorý padal na kolená, do toho prišiel vietor, bola nám strašná zima a zamrzli nám camel bagy s vodou. Vtedy ma to rozhodilo a uvedomil som si, že to nebude len tak. Ale keď sme potom prišli do sedla, tak som pocítil šťastie a vtedy som bol už presvedčený, že to dáme.
No dobre a ako ste spomínali, tak vy ste tam tú poslednú časť absolvovali v noci, čiže ste tam prišli akurát na východ slnka. Aké to bolo? Zrazu po tých piatich dňoch chodenia a trápenia, zdravotných ťažkostí vyjsť tam a zažiť východ slnka na Kilimandžáre?
Tomáš: Najviac! Bolo to skvelé. V tú chvíľu som si uvedomil, aké máme šťastie, že máme ešte aj pekné počasie. Mali sme nádherný východ slnka, všetci sme tam vyliezli a všetky nepríjemné situácie, ktoré sme po ceste zažívali, týmito výhľadmi a eufóriou z toho, že sme na vrchole, úplne zmizli. Môžeme sa vrátiť so vztýčenou hlavou.
Dalo sa potom celé Kilimandžáro zjazdiť na bajku? Je to možné v rámci terénu?
Tomáš: Áno, nakoniec to bolo to prekvapivo omnoho jednoduchšie ako som si myslel. Zážitkom bolo aj to, ako sme v rýchlosti míňali všetky tie vegetačné pásma. Najskôr sme šli skoro po snehu a nakoniec sme skončili v nejakom dažďovom pralese a medzitým sme takto minuli asi 4 alebo 5 ďalších pásiem. Takže to bolo skvelé a ako som už hovoril, ja som to zjazdil s jednou brzdou, Ondra dokonca raz spadol a to celkom šialene. Až ma to vydesilo, ale našťastie mu nič nebolo, takže sme pokračovali ďalej. Tiež mi to potom až spätne došlo, aký problém by sme mali, keby si nedajbože niečo spravil, ako by sa to potom riešilo v takej nadmorskej výške. Ale našťastie to bolo okej, a užili sme si to.
Dajme si na záver nejaké také celkové zhrnutie tohto tripu, ako to hodnotíš z pohľadu ridera, Tomáš?
Je to pre mňa rozhodne splnený sen a musím povedať, že ma to veľmi namotivovalo ďalej týmto smerom. Hrozne sa mi to páčilo, malo to pre mňa zase nejakú pridanú hodnotu, bol to rozhodne jeden z tých naozaj nezabudnuteľných zážitkov. Začal som už aj plánovať ďalšiu expedíciu, ale tentokrát bez bicykla. Na ňom by to nebolo úplne reálne. Môžem len napovedať, že to bude fakt vysoko. Kilimandžáro beriem ako splnený sen, ale chcem zistiť, či som schopný vyliezť ešte vyššie. A potom ešte vyššie. A potom úplne najvyššie, haha.
Paťo, ty by si ako zhodnotil celý tento trip z pohľadu kameramana? Išiel by si do toho znova?
Určite by som do toho išiel znova. Páčilo sa mi, že vďaka tým bicyklom to bolo omnoho zaujímavejšie. Spestrilo to celý dej a hrozne ma to celé natáčanie bavilo. Bolo to pre mňa obrovským zážitkom aj tým, že to bol môj prvý výlet za hranice Európy od začiatku korony. Celé som si to strašne užil. Mal som radosť už len z nejakej blbej jazdy z letiska, keď sme sedeli v mikrobuse a išli na hotel alebo keď sme boli na miestnom trhovisku. Znova som sa tešil z toho, že si môžem užívať svet a bola pre mňa česť, že ma chalani zavolali so sebou a mohol som z tohto tripu spraviť nejaké obrázky a dokument.
Tomáš Zejda na Instagrame a na YouTube.
Patrik Paulínyi na Instagrame a na YouTube.
Ondřej Novák na Instagrame.
OBĽÚBENÉ BIKE PRODUKTY
