⚡️ Zľava 𝟯𝟬% na Bike oblečenie - mimo produktov označených Novinka. ⚡️ Len do pondelka 3.10.

Nákupný košík

Zavrieť

V košíku nemáte žiadny tovar.

Doprava zdarma od 40,00 €

30 dní na vrátenie

Richard "Gaspi" Gasperotti: Najviac ma baví adventure freeriding vo voľnej prírode

5/7/2022 | Horsefeathers / Renča

Richard "Gaspi" Gasperotti je legendárny český freeride biker. Okrem iného, 4x štartoval na najťažšej MTB freeridovej súťaži RedBull Rampage v americkom Utahu a 5x sa zúčastnil akcie Crankworx vo Whistleri. Zjazdil tri aktívne sopky a s bikom precestoval svet v rámci svojho projektu Zam. Pred dvadsiatimi rokmi bol jedným z prvých členov Horsefeathers bike tímu a my sme nesmierne radi, že ho po toľkých rokoch môžeme v tíme privítať opäť.


Tvoje celé meno je Richard Gasperotti. To neznie ako štandardné české meno. Odkiaľ si k nemu prišiel? Kde máš korene?

Môj dedo prišiel do Čiech počas druhej svetovej vojny z Talianska. Oženil sa tu, vzal si babičku, ktorá točila čierno-biele filmy pre Buriana a od tej doby tu to meno brúsi po českých poliach, lúkach a hájoch. Ale ja som čistokrvný Čech, som český rodák, ale nosím v sebe trošku tej talianskej krvi.

 

Poďme prejsť rovno k bikovaniu. Ako dlho sa tomu už venuješ? Kedy si začal a čo ťa k tomu doviedlo?

Začalo to niekedy v 9. roku môjho života, keď ma k tomu priviedol môj otec. Jazdili sme vtedy ešte za zväz na takých tých ťažkých bikrosových bicykloch. Potom po revolúcii prišli horské bicykle, ktoré vtedy ešte nikto nepoznal. Prišli z Ameriky po páde komunizmu. Mne sa to zapáčilo a od tej doby jazdím na horskom bicykli, či už cross-country alebo ďalšie MTB disciplíny. Už tomu bude 36 rokov.

 

A s ktorou bike disciplínou sa najviac stotožňuješ?

Cez freeriding som sa dostal k niečomu takému, čo nazývam "adventure vyhľadávač zaujímavých miest a zaujímavých spotov". Dalo by sa to nazvať aj "adventure freerider vo voľnej prírode". To ma baví najviac. Samozrejme, nepustím sa dolu kopcom len tak, bez toho aby som si skontroloval, či tam nie je niečo nebezpečné. Nie som úplný šialenec. Ale toto je pre mňa ten rýdzi freeriding, taký ten adventure freeriding v tom, že som niekde v divočine a vyleziem na nejaký kopec, ktorý potom zjazdím.

Kedy v tvojom bikovom pôsobení nastal moment, kedy si si uvedomil, že toto nemusí byť už iba hobby, ale môžeš si okolo toho vystavať celú kariéru?

Ja som popri jazdení vždy pracoval - mechanik pre meracie prístroje a zariadenia. Potom som začal pracovať pre distribúciu Dakine pre Česko a Slovensko, takže úplne iná brandž. Stále som však bikoval, odcestoval som do Kanady a tam ma chalani nahovorili na to, aby som skúsil urobiť nejaké bike kempy, keďže u nás vtedy nič také nefungovalo. A tak som v roku 2009 rozbehol vlnu bikových kempov. Urobili sme si aj akreditáciu pre výuku inštruktorov cykloturistiky, aby sme to mali oficiálne. Hneď prvý kemp bol s helikoptérami v Kanade. Ďalšie kempy boli napríklad v Maroku, Rumunsku atď., ale sústredili sme sa hlavne na Českú republiku, na začínajúcich bikerov. Bikovanie sa pomaly rozmáhalo, takže to bolo naozaj super. Dnes sa už sústredím viac na individuálny koučing, zlepšovanie techniky jazdy a podobne. Ale dalo by sa povedať, že v roku 2009 nastal ten zlom, kedy som skončil s normálnou prácou a zameral som sa na spomínané bike kempy. Okrem toho som v zime ešte tetoval u kamaráta v štúdiu. Potom sa to však s bike aktivitami začalo nabaľovať a dnes si tetujem akurát tak sám na nohy, pretože to proste už nestíham.

Ty si pred 20. rokmi patril do Horsefeathers bike tímu. V HF drese si štartoval na jednom zo svojich štyroch štartov na RedBull Rampage v Utahu. Aké to bolo, byť v HF bike tíme pred 20. rokmi?

Je to už možno aj 22 rokov. Na začiatku bol v HF bike sekcii jeden dres a niečo ako board šortky. Potom prišli nejaké tričká s nápisom HF 89' a tiež silónové tielka. Takže v tom sme vtedy bikovali. Hanuša, Pavla a ostatných chalanov z HF som poznal a bral ich ako kamošov a preto ma veľmi mrzelo, keď som musel našu spoluprácu ukončiť kvôli iným značkám, pre ktoré som vtedy pracoval. Ale nemohol som sedieť jedným zadkom na dvoch stoličkách. Takže som mal radosť keď ma tento rok opäť oslovili na spoluprácu. Pre mňa, v mojich 45 rokoch, to neberiem ako sponzoring, vždy to beriem ako spoluprácu, pretože to nie je len o tom, že ti niekto platí alebo dáva veci za to, že si pekný. Za tú značku musíš dýchať, musíš pre ňu vytvárať obsah a spolupracovať na vývoji nových produktov. Proste musíš byť tým ozubeným kolieskom v systéme a posúvať tú značku ďalej.

"Za značku s ktorou spolupracuješ musíš dýchať, musíš pre ňu vytvárať obsah a spolupracovať na vývoji nových produktov. Proste musíš byť tým ozubeným kolieskom v systéme a posúvať tú značku ďalej."

Na známej freeridovej súťaži RedBull Rampage si štartoval 4x a bol si vlastne prvým európskym riderom, ktorého tam v roku 2002 pozvali. Muselo byť skvelé, že si ako jediný z Európy dostal pozvánku na americkú súťaž takéhoto rázu.

Áno, bolo to aj vďaka tomu, že som v roku 2001 prvýkrát vo svojom živote vycestoval do Kanady a jazdil som s tými najlepšími freeridermi sveta, ako je Wade Simmons, Dave Watson, Andrew Sandrow. Dave Watson je napríklad človek, ktorý prvýkrát na horskom bicykli skočil cez Tour de France, je z toho taká tá slávna fotka a video. Takže s týmito chalanmi som mal šancu jazdiť na Nortshore a boli to oni, ktorí sa za mňa zaručili, že som schopný to dať. Vôbec som nevedel, do čoho idem. Prvý ročník RedBull Rampage som si pozrel z VHS kazety a potom som sa vlúpaval do Mosteckých uhelní, kde ten lom trošičku pripomínal Utah a skúšal som tam trénovať. Ale samozrejme to v reáli potom vyzeralo úplne inak.

Náš ďalší biker, Tomáš Zejda sa v jednom rozhovore zmienil o tom, že v minulosti tá súťaž vyzerala trochu inak. Že to v tých prvých rokoch bolo skôr o tom, v podstate to zjazdiť a prežiť. A keď sa tam dostal on, ten level sa posunul takým štýlom, že sa tam začali jazdiť doslova šialené triky. Ako to bolo keď si tam bol ty?

Ja som tam bol v rokoch 2002, 2003, 2004, potom tam bola 4 roky pauza, pretože RedBull sa rozhodol, že nebude robiť takéto eventy viac krát po sebe, takže si dali štvorročnú pauzu. Ale bol po tom hlad, tak sa vrátili. Ja som tam potom bol ešte v roku 2008 a vtedy to už vyzeralo úplne inak. Tá medzera spôsobila, že sa freeriding viac menej napojil na slopestyle a prišli noví rideri, ktorí to už začali viac kopať. Organizátori všetkým uvoľnili ruky, a povolili, že sa môže viac stavať. Prvé štyri ročníky od 2001 do 2004 boli dovtedy čisto freeridové, s tým, že si niekto shapeol trošičku odpal, a upratali sa kamene z dopadu. Proste len jedna brána hore a druhá dole. Každý si našiel nejakú trasu a odpratal si kamene, ale takto urputne ako sa stavia teraz, sa nikdy nestavalo. Tie hranice sa posúvajú výrazne ďalej.

RedBull Rampage, foto: pinkbike.com
RedBull Rampage, foto: pinkbike.com
RedBull Rampage

Keď už sme pri posúvaní tých hraníc, tak ty si jednu tiež posunul - v roku 2009 si prelomil svetový rekord v rýchlosti na biku, roztiahli ťa za motorkou a dosiahol si rýchlosť až 211,5 km/h. To je celkom šialenstvo, haha.

Šialenstvo to bolo až po tom, keď som zistil, že otestované plášte, ktoré boli na väčšiu rýchlosť, ležali v kancelárii v Náchode a ja som to dal na tých sériových. Ale inak to bola pre mňa ďalšia výzva. Myslím, že tento rok to už nejaký Nemec prekonal, ale aj tak tam ten rekord od roku 2009 vydržal celkom dlho. Ale bolo to celkom nebezpečné. S Pepom, ktorý ma na to rozťahoval na motorke sme boli zviazaní lanom a pri jednej z tých jázd Pepa spomalil skôr a mne to lano 3x skočilo pred predným kolesom. Asi v 180 km/h, keď sme už dobrzďovali.

Poďme teraz prejsť k nejakým tvojim projektom. V roku 2012 si založil projekt Zam. Môžeš nám o ňom povedať viac?

Partia mladých chalanov si povedala, vycestujme niekam, a tak sme skočili do auta a išli sme do Mongolska, haha. Sranda bola, že ja som sa vlastne 10 dní pred tým oženil a na svadobnú cestu som šiel so svojimi kamošmi na mesiac do Mongolska. Ale našťastie má moja manželka nad hlavou svätožiaru a zvládla to, aj keď žiť so mnou častokrát nie je úplne jednoduché. Takže späť k Zam - v roku 2012 sme vycestovali do Mongolska, ja som pred tým mal ešte bikový kemp na Ukrajine, po ňom som prišiel do Kyjeva, kam priletel môj parťák Lukáš Jusko, s ktorým mám aj kempy Simple Ride. On je aj surfer a navrhol, že by sa takéto adventure tripy dali preniesť aj do cyklistiky, pretože to vtedy nikto nerobil. Prešli sme celé Rusko, cez Moskvu až do Novosibirsku, kam priletel Adam Maršál, fotograf a redaktor. A s ním priletel aj Marty Smolík, kameraman a môj kamarát z Bublavy. Takže toto je partia štyroch ľudí, ktorí stoja za projektom Zam. Zam znamená po mongolsky cesta. Začali sme to používať, pretože naša prvá cesta viedla práve do Mongolska.

Fungujete aj v súčasnosti?

Zastavil nás covid. Tesne pred covidom sme boli v Rusku v rámci Zam 8, kedy sme šli na polostrov Peninsula, ktorý je najsevernejším bodom Ruska. To bol pre nás tiež zážitok. Nebolo to jednoduché sa tam prebojovať. Obnášalo to všetky tie povolenia, nielen dostať sa cez hranice, ale aj povolenie natáčať a podobne. V Rusku po nás napríklad minulý rok už 3x šli. Napríklad baba so samopalom, ktorá strážila stanicu a kričala na nás, Adamovi chcela brať foťák a podobne. V niektorých krajinách to naozaj nebolo jednoduché. Myšlienka toho Zam-u bola taká, že budeme objavovať destinácie kde bike ešte nie je, alebo je v úplných začiatkoch, napojíme sa na lokálnu komunitu a vlastne im trošku pomôžeme zviditeľniť sa. Našim veľkým partnerom bol napríklad Pinkbike, čo je celosvetovo najsledovanejší server pre gravity horskú cyklistiku a tí nám pomáhali s kontaktami a ďalšími vecami. Ale ja si myslím, že sa to rozbehne zase, musíme len nájsť ten impulz, prečo to po tej trojročnej pauze znova začať robiť. Aká by mala byť myšlienka a hodnota toho, v Zam-e pokračovať.

A čomu sa momentálne venuješ ?

Momentálne sa venujem množstvu vecí. Riešim marketing, športový manažment si robím sám, spolupracujem so sponzormi a partnermi na produktoch, takže som zapojený do vývoja a testovania a kreslím aj nejaké produktové dizajny. A do toho jazdím. Stále mám čo robiť, momentálne napríklad pripravujem nový projekt. Dostal som povolenie do Severočeských dolov, na to, aby som sa opäť mohol dostať do šachty, takže teraz riešim, čo s tým. Som napríklad aj ambasádorom pre Visit Austria, takže navštevujem destinácie v Rakúsku, odkiaľ tvorím cyklo obsah. A mám ešte pár vecí, ktoré pripravujem, ale nechcem ich zatiaľ spomínať, aby som to nezakríkol. Radšej o tom nebudem rozprávať a potom to rovno vystrelím.

V minulom roku si, podľa tvojich slov z videa LEGAL DEEPER, pokoril vlastného démona a zjazdil lom na ťažbu uhlia, pri ktorom si vyrastal. Môžeš nám k tomu videu povedať niečo viac ?

Vyrastal som na severe Čiech pri uholnom lome a bolo napríklad normálne, že sme tam z toho mávali takú hmlu, že nebolo vidno ani na krok, mávali sme uhoľné prázdniny, ľudia poberali pohrebné dávky a podobne. Po tom, čo som sa tam párkrát vlámal (mám kvôli tomu 2x zápis a smrdelo to už aj pokutou) sme to spolu s fotografom Milom Šlávkom chceli tentokrát urobiť legálne. Nebolo to vôbec jednoduché, rok a pol som bojoval o povolanie sa tam dostať. Nakoniec sa to podarilo. Dostal som sa na miesto, ktoré nás všetkých v detstve desilo a kam sa civilní občania vlastne nikdy nedostanú. Na vlastné oči som videl ťažkú prácu ľudí, ktorí čelia každodennému riziku, že prídu o život. Tie miesta po ktorých som v tom videu jazdil už dnes neexistujú. Už tam proste nie sú. Je to dávno odťažené, preorané. Ale bol to pre mňa jeden z ďalších bodov, ktoré som si chcel splniť. A určite nebol posledný.

A mal si potom z toho ten pocit akoby si "pokoril toho démona svojho detstva"? Tým že si to zjazdil a ešte k tomu legálne.

Viac menej sa mi uľavilo, pretože som videl, že tam je posun k lepšiemu. To, ako to tam vyzeralo keď som bol malý, je už dávno preč. Všetka tá technológia, ktorá sa tam využíva je už na vysokej úrovni a neznečisťuje toľko životné prostredie ako pred tým. Okolo sa stavajú nové cyklotrasy, staré lomy sa napúšťajú a sú z nich jazerá. Je to proste výrazne lepšie, ako si to pamätám.

Môžeš nám na záver prezradiť niečo z tvojich plánov do budúcna?

Okrem projektu Zam riešim napríkld aj projekt Kill Hill, ktorý je o tom, že vždy pokorím nejaký zaujímavý kopec. Momentálne usilovne bojujem o povolenie na sopku Stromboli v Taliansku. Už som tam raz s bicyklom bol v roku 2017 v rámci projektu Young Guns a za 4 dni som dal tri aktívne sopky. Čiže viem, že sa tam ísť dá, ale usilujem sa o povolenie na to, aby som mohol ísť na elektro bicykli hore aj dole, pretože to ešte nikto neurobil. V tejto chvíli je Stromboli tak strašne aktívna, že sa hore ísť nesmie, jedine s vulkanickým guidom a len do 400 výškových metrov. Ďalej už nie. A Stromboli má nejakých 917 m.n.m. Aktivita, ktorá tam bola pred dvoma týždňami bola taká silná, že spálila všetku vegetáciu až k mestečkám, takže kvôli tomu sa to odložilo až na jar. Aby som tam mohol ísť, potrebujem mať dvoch vulkanických guidov, ktorí majú vysielačky a sú spojení s centrálou, ktorá rieši seizmické aktivity. Inak sa to nedá. Takže to je napríklad jedna z vecí, ktoré intenzívne pripravujem a verím tomu, že to budúci rok vyjde. Medzitým riešim ešte buď jeden ďalší kopec alebo jednu sopku, kam by som sa chcel vyškriabať, ale vyzerá to tak, že nás to zatiaľ smeruje do Južnej Ameriky.

Je to v pláne ešte tento rok?

Áno. Mal som v pláne ešte jednu obec na Špicbergoch, ktorá sa volá Pyramiden. Teraz je to už ghost town, bývalé ťažiarske mesto. Nad ním je kopec, ktorý sa tiež volá Pyramiden, má tvar pyramídy a viem, že je možné ho zjazdiť. Ale je to strašne zložité kvôli tomu, že tam žijú biele medvede. Človek musí mať povolenie, musí mať so sebou lokálneho guida s flintou alebo mať zbrojný pas a flintu si vziať. To povolenie samozrejme vôbec nie je jednoduché dostať, a v prípade, že by tam naozaj došlo ku konfliktu a bol by zastrelený medveď, máte obrovský prúser od ochranárov, Národného parku a ďalších inštitúcii na Špicbergoch. Takže to sú riziká, ktoré riešim.

Je zaujímavé počuť, že vymýšľaš takéto veci, kde môže dôjsť k ohrozeniu bielym medveďom, lebo to je napríklad v mojom svete a určite aj vo svete väčšiny ľudí, ktorí to budú čítať, úplný nonsens, že toto niekto rieši v rámci bikovania.

Áno, u mňa to nie je len o tom, že sa v rámci bikovania musím udržiavať fit a jazdiť, ale je to aj o tomto - riešiť situácie, ktoré môžu nastať. V tomto prípade je napríklad pravdepodobnosť toho, že si môžem podať ruku s bielym medveďom takých 80%.

 

Fotky: Miloš Štáfek a Adam Maršál



GASPIHO OBĽÚBENÉ BIKE PRODUKTY


ROZHOVOR S GASPIM VO FORME PODCASTU TU

Prihlásenie