Rozhovor s Gaspim o bike dokumente Over The Edge

Gaspi je posadnutý sopkami a všetkým čo ich pripomína. Keď koncom minulého roka prišiel s nápadom, že vyrazí do Guatemaly zjazdiť tri miestne aktívne sopky – Pacaya, Acatenango a Fuego – až tak nás to neprekvapilo. Pri slovíčku aktívne nás ale vždy trochu zamrazí, o tom ale až v dokumente... Gaspi dal dohromady crew rovnakých šialencov. Za kameru sa postavil Ladis Zeman, za foťák Míla Štáfek a partiu doplnil Honza Dvořák v rámci projektu Sportin.art a v januári vyrazili. Ako to prebiehalo v Guatemale a kedy a kde bude mať dokument premiéru, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

V tvojom novom dokumente, s názvom Over The Edge, si sa vydal do Guatemaly a zjazdil si tam tri aktívne sopky. A nebolo to prvýkrát, kedy si sa niekam vydal práve za aktívnymi sopkami. Čo ťa na nich tak fascinuje? Prečo vyhľadávaš práve aktívne sopky?

Nevyhľadávam nutne len aktívne sopky, vyhľadávam aj neaktívne sopky. Ale tie neaktívne sopky sú väčšinou už zarastené. Ak sú to stovky, možno tisícky rokov, odkedy tá sopka už nie je aktívna, zarastie a vznikne tam les. Aktívne sopky ma priťahujú aj vďaka tomu, že je na nich niekedy jednoduchšie sa dostať, ako na normálne hory s krásnou prírodou, pretože tie väčšinou patria pod národné parky alebo Unesco a je veľmi náročné na ne zohnať povolenia. Tam sa väčšinou na bicykli jazdiť ani nesmie. Pri tých sopkách sa to tak nerieši. Sú činné, nastávajú tam erupcie a po každej erupcii sa príroda zmení, takže na to úplne nejaké pravidlá a obmedzenia nie sú. Je tam však to riziko, že to robím na vlastnú zodpovednosť. Ale ak je to aktívne, vždy žiadame o vstup a povolenie na natáčanie.

To bude asi tým, že sa predpokladá, že na aktívne sopky sa väčšina ľudí nebude chcieť štverať a už vôbec nie tam jazdiť na bicykloch, nie?

Asi tak. Ja napríklad stále bojujem o povolenie na sopku Stromboli, ale v tejto chvíli to vôbec nevyzerá, že sa to podarí. Je stále aktívna a pár týždňov dozadu tam nelegálne vyliezli dvaja Angličania, ktorých chytili a kvôli tomu zhodili zo stola všetky žiadosti o povolenie na vstup. Myslím, že to bude trvať minimálne pár rokov, kým tam vstup opäť povolia. Našťastie som tam už raz bol, podarilo sa mi to v roku 2017 spolu s dvoma 12-ročnými chalanmi v rámci jedného projektu. Ďalšou mojou srdcovkou je napríklad Etna, jedna z najväčších a najaktívnejších európskych dosiahnuteľných sopiek. Čo sa týka dokumentu Over The Edge, s mojim fotografom, Milom Štáfekom sme riešili, kam by sme v rámci spolupráce s HF mohli vyraziť a uchvátila nás sopka Fuego, v Guatemale v Strednej Amerike. K tomu sme potom pridali ešte ďalšie dve sopky v jej blízkosti, takže sme mali jasný plán - triangel sopiek v Guatemale.

Prečo práve tá Guatemala? Ako si sám povedal, niektoré európske sopky máš už pojazdené, takže to bol zámer, ísť niekde ďalej a nájsť väčšiu exotiku?

Dá sa to povedať aj takto, ale mňa skôr uchvátilo to, že tie sopky sú opäť úplne iné, ako tie, ktoré máme v Európe. Sú prudšie, nebezpečnejšie a evokovali vo mne takú expedíciu a dobrodružstvo. Až kým sme pod nimi nestáli, nevedeli sme, do čoho vlastne ideme. Bola to výzva, keďže napríklad Fuego patrí k najaktívnejším sopkám na svete, má erupciu v priemere každých 27 minút. V noci na ňom môžete pozorovať neskutočný obrovský ohňostroj žeravých lávových kameňov.

Aké vysoké boli tie sopky? Potrebovali ste tam aj guidov?

Prvá sopka, na ktorú sme šli, Pacaya, má nejakých 2700 m.n.m, tam sme guidov nepotrebovali. Nie je až taká vysoká, ale je strašne nebezpečná. Rýchlo sa na nej mení počasie, trhajú sa z nej kamene, nie je tam žiadná prístupová cesta. 9 hodín sme sa tam štverali po strašne ostrom povrchu, na ktorom som si dorezal nohavice. Na Acatenango a na Fuego sme guidov potrebovali. Sú to dve sopky tesne vedľa seba, ktoré sa spájajú niekde v 3000 m.n.m malým údolím. V 3750 m.n.m sme mali base camp, kde sme spali a odtiaľ sme liezli najskôr na Acatenango a potom na Fuego, čo je vlastne tá najaktívnejšia sopka vôbec a tam sa mi podarilo dostať sa do nebezpečnej zóny, kam sa ešte pešo nikto nedostal, a s bikom už vôbec nie.

Predstavíš nám posádku, s ktorou si tam šiel?

Šiel som tam so svojim fotografom, Milom Štáfekom, kameramanom Ladisom Zemanom a Honzom Dvořákom, ktorý bol s nami za Sportin.art. Je to môj kamarát, ktorý sa podujal na to, že nám na tripe bude pomáhať. Za to som bol vďačný, pretože napríklad zariadil, keď mi neprišiel bike alebo nám robil taký back office, na ktorý som ja nemal čas. V rámci Sportin.art Honza prepája umenie so športom a vymyslel koncept, že z každej sopky na ktorej budeme, prinesieme vrecko s popolom a jeden austrálsky umelec to zakomponuje do svojich diel, ktoré sa potom následne vydražia na charitatívne účely. Takže v tom bude ešte taká pridaná hodnota, čo ma teší. A priamo v Guatemale sa k nám pridal ešte jeden Američan, Brandon James, s ktorým sme sa skontaktovali ešte pred odletom, keď sme zháňali niekoho, kto by nám v Guatemale pomáhal. Brandon tam žije 15 rokov, a pohybuje sa v cyklo svete, organizuje bikové kempy, a s jedným kempom mu v novembri do Guatemaly pôjdem pomáhať. Takže už teraz viem, že sa tam ešte vrátim.

Ako to prebiehalo po prílete? Mali ste tam už všetko dohodnuté, alebo to bol tak trochu aj punk?

V súčasnosti si už nemôžem dovoliť robiť niečo na punk. Čím väčší projekt, tým väčší tím ľudí, ktorí sú do neho zakomponovaných, za ktorých nesiem zodpovednosť. Všetko musí byť preto vyriešené tak, aby to bolo prijateľné a bezpečné. Už to nie je len o mne. Takže na všetko sme mali povolenia, s ktorými nám pomáhal už spomínaný Brandon James, pripravovali sme to asi pol roka dopredu. Riešili sme povolenia do národných parkov, rovnako ako oficiálne povolenia na prevoz kila popola z každej sopky, pretože to normálne nie je povolené. Akurát čo sa týkalo sopky Fuego, pri nej nám odpísali, že sa nám to nepodarí, lebo by sme to zaplatili smrťou, kvôli tomu, že je strašne aktívna.

Takže z toho Fuega ten materiál predpokladám, že nemáte, keďže si živý.

Máme! Nabral som to a potom sme mali taký dosť rýchly evakuačný plán. Som živý, kameňom som dostal len do helmy a vrecko s popolom sme priviezli. Mám dokonca aj fotku, ako držím to vrecko s popolom a za mnou lietajú žeravé kamene.

Ako dlho trvali výstupy na sopky?

Na Pacayu sme nevyliezli až úplne na vrchol, pretože až ku kráteru sa dostať nedá, vôbec tam nie sú prístupové cesty a padajú tam veľké kamene. Tam sme liezli 9 hodín. Na Acatenango sme liezli nejakých 7 hodín s prestávkou v base campe, kde sme si odložili veci, každý z nás mal 15-20 kg batoh, plus ja som mal ešte na chrbte bicykel. Takže to bolo náročné. Navyše teplota tam v noci bola okolo nuly.

Okúsili ste aj výškovú nemoc?

Mali sme samozrejme také tie respiračné problémy, kedy sa človek zadýcha, ale akonáhle sme sa dostali do base campu, do tých 3750 m.n.m, tak sme sa skľudnili a bolo to úplne v pohode. Myslím si, že problém nastáva až od výšky cez 4500 m.n.m.

A ako to fungovalo s natáčaním na sopke?

Vyliezli sme hore, snažili sme sa vždy čo najviac šetriť energiou, ktorú sme potrebovali na fotenie a točenie a ja aj na chodenie hore dole, keďže kameraman potreboval iné zábery ako fotograf, takže som všetko musel ísť viac krát. Dohodli sme si jasný plán, ktorý sme chceli urobiť a išlo sa na to.

Mali ste pred týmto tripom aj nejakú prípravu?

Áno, asi 2,5 mesiaca pred výpravou sme všetci začali trénovať. Ja som napríklad začal chodiť po kopcoch a trénovať najskôr s hikovacími paličkami a pridával som si do ruksaku záťaž, potom som paličky odložil, pretože keď na schrbte nesiem bicykel, nemôžem sa o nič opierať.

Aké to je zjazdiť sopku? Aký je tam terén, je to v pohode zjazditeľné?

Väčšinou je to zjazditeľné do tej doby, než sa začnú zväčšovať kamene, ktoré tam napadali. Je potrebné nájsť si dobrú trasu, kadiaľ sa dá ísť. Na povrchu je však vrstva mäkkého popolu, na ktorom sa nedá poriadne brzdiť a navyše sme sa tam pohybovali v 45 stupňových uhloch, takže miestami to naozaj nebola sranda.

Všetky tri sopky boli aktívne, počas toho ako si na nich jazdil?

Dve z nich boli. Pacaya a Fuego boli aktívne, ale Acatenango bol v tom čase kľudný. Ten bol aktívny naposledy tak 60-70 rokov dozadu, s Fuegom sa v aktivite striedajú asi tak každých 200 rokov. Naproti cez údolie to Fuego prskalo každú pol hodinu-hodinu.

Už si spomínal, že si mal problém s bicyklom, ktorý ti nedorazil na čas, nastali tam aj nejaké ďalšie komplikácie?

Nejaké zásadne ani nie, iba klasické cestovateľské problémy s ubytovaním a podobne. Ale pred odletom do Guatemaly ma každý varoval, že je to strašne nebezpečná krajina, s vysokým percentom kriminality, že sa tam strašne kradne a zabíja a tak ďalej. S ničím takým som sa tam nestretol, až do chvíle, keď ma Brandon posledný deň nášho tripu vzal na svoj lokálny 60 kilometrový trail. Po ceste sa začalo stmievať, tak sme si cestu chceli skrátiť, cez kávovú plantáž. Ja som šiel ako prvý a z kávovej plantáže na mňa zrazu vybehol zakuklený chlap, v ruke držal dva obrovské kamene, ktorými mi mieril do tváre a hovoril mi niečo po španielsky. Najskôr som si myslel, že mi chce predať nejaké minerály, tak som mu po česky povedal, že mu nerozumiem, nech mi dá pokoj. Ale on samozrejme chcel peniaze. Nastala handrkovačka, Brandon s ním komunikoval po španielsky a naťahoval sa s ním o bicykel. Bol to náš posledný deň, bol som už unavený a naštvaný, celý deň sme šlapali a blúdili a zrazu nás pred zotmením zastavil zakuklenec so šutrami, tak som si povedal, že to už asi nedávam. Rozčúlil som sa a začal som po ňom kričať všetky najhoršie české nadávky, na čo on celý rozklepaný pustil tie kamene a utiekol preč. Takže to našťastie dopadlo dobre.

Ako by si na záver zhrnul celý trip a zároveň pozval ľudí na premiéru dokumentu Over The Edge?

Over The Edge, znamená Za Hranu a bude autentický v tom, že sme tam naozaj šli až za hranu niečoho, kam sme nemali. Preto ten názov. V dokumente uvidíte ako sa partia českých chalanov vydá za aktívnymi sopkami do Guatemaly. Kto si k tomu ešte nepričuchol, nevie, akú energiu a vibrácie vie Zem mať, čo dokáže vychŕliť a ako nebezpečné to môže byť. Cez dokument Over The Edge sa vám to pokúsime priblížiť.