Od detských začiatkov na požičanom snowboarde až po dvojnásobné majstrovstvá sveta a olympijské zlato – Eva Adamczyková, snowboardcrossová hviezda, dokazuje, kam vás môže doviesť vášeň pre rýchlosť, súťaženie a adrenalín na snehu. Ako sa vyrovnávala so zraneniami, čo ju inšpirovalo k ikonickému namaľovanému kníru a aké sú jej sny a ambície do budúcnosti? To všetko prezradila v otvorenom rozhovore plnom inšpirácie, humoru a životných postrehov.
Ako si spomínaš na svoje snowboardové začiatky? Bol tam nejaký moment, keď si si povedala: "Toto je ono"?
Začala som snowboardovať, keď som mala asi šesť rokov, takže si to veľmi nepamätám, ale mám fotky, ktoré mi to pripomínajú. Rodičia mi požičali z požičovne môj prvý malý snowboard, ktorý mi odtiaľ nakoniec museli odkúpiť, pretože som ho nechcela pustiť z ruky. A mám ho dodnes. V tom čase som ešte lyžovala, ale snowboarding ma hneď chytil viac. Kľúčový moment nastal, keď som zistila, že snowboardisti majú tréningy až od deviatej ráno, zatiaľ čo lyžiari oveľa skôr. Chcela som si víkendové rána užiť a pozerať rozprávky. Okrem toho ma snowboarding celkovo viac bavil a hneď som cítila, že je to to pravé. Najviac som si užívala partiu, s ktorou sme jazdili freeridy, triky v parku alebo len tak na zjazdovkách – bolo to jednoducho super.
Začínala si najskôr s freestyle snowboardingom. Čo ťa viedlo k zmene na snowboardcross?
Dva až tri roky som súťažila na českých freestylových podujatiach, ale na jednej z nich som si pri neúspešnom pokuse o 360 zlomila nohu. Sezónu som tak zakončila zranením, a v lete som si navyše pri páde z koňa zlomila ruku. Po dvoch zlomeninách za sebou som sa v zime vrátila na snowboard, ale veľmi som sa bála – skoky a triky ma celkom desili, takže tá sezóna bola pre mňa dosť trápením. Nejak som sa cez to nevedela preniesť. Kamarátka, ktorá robila fyzioterapeutku snowboardcrossovej reprezentácii, mi povedala, že do tímu hľadajú juniorky. Keďže som už predtým snowboardcross párkrát skúšala len tak zo srandy, rozhodla som sa to skúsiť. Začala som s nimi jazdiť, trénoval ma Marek Jelínek, ktorý ma vedie dodnes, a odvtedy som pri snowboardcrosse ostala.
Ako ťa ovplyvnili tvoji tréneri Marek Jelínek a Jakub Flejšar?
S Marekom a Kubom som začala jazdiť už ako 15-ročná. Cestovali sme na súťaže a sústredenia, často som bola preč z domu a zo školy, čo mi ako tínedžerke vyhovovalo. Rodičia im však dôverovali, pretože ma formovali nielen ako športovkyňu, ale aj ako osobnosť. Kuba a Marek sú úplne odlišní. Kuba bol súčasťou freestyle partičky, bol všestranný jazdec a veľmi uvoľnený. Vnášal pohodu a chill atmosféru. Marek, bývalý gymnasta a vyštudovaný tréner, bol skôr systematický a priniesol do tréningov pravidlá a proces. Táto kombinácia bola skvelá – Kuba vytváral pohodovú atmosféru a Marek tomu dával profesionálny rámec.
Na súťažiach si vždy známa svojím ikonickým namaľovaným knírkom. Ako vznikla táto tradícia a prečo si ju stále držíš?
Vzniklo to úplne náhodou počas mojich prvých seniorských majstrovstiev sveta. Kamarátili sme sa so súťažiacimi z Poľska, kde skokan na lyžiach Adam Małysz nosil svoj ikonický knír. Zo srandy sme sa hecovali, či si ho namaľujem na súťaž. Súhlasila som, namaľovala som si knír a skončila som piata, čo bolo dovtedy moje najlepšie seniorské umiestnenie. Brali sme to ako zábavu, ktorá tak trochu prináša aj šťastie. Tradícia sa spontánne udržala a stala sa súčasťou mojich súťaží. Aj keď na rituály veľmi neverím, je to vždy zábavné. S tímom vymýšľame, aký knír nakresliť. Kuba Flejšar, ktorý je sochár, sa toho vždy ujal a vytváral čoraz divnejšie knírky, aby som vyzerala komicky. Knír mi dodnes slúži ako odreagovanie sa pred súťažou a milá zaujímavosť, ktorá ma sprevádza pri jazdení.
Olympijská zlatá medaila v Soči bola obrovský úspech. Aké emócie si prežívala po prejazde cieľovou rovinkou?
Pred finálovou jazdou som bola veľmi nervózna. Po kvalifikácii a predchádzajúcich rozjazdoch som vedela, že mám šancu, ale hlavne som si hovorila, aby som nič nepokazila. Keď som prešla cieľom, pocítila som obrovskú radosť a úľavu, že sa to podarilo. Bola som hrdá, že aj malý tím z malej krajiny dokázal niečo také veľké. Bola to eufória a zároveň zadosťučinenie za celý tím. Videla som, ako sa všetci okolo mňa radovali a snažili počas celej sezóny, čo bolo úžasné. Mala som 20 rokov, všetko sa dialo rýchlo, ale ten moment bol nádherný a nezabudnuteľný. Spadol mi kameň zo srdca – zvládli sme to.
Si dvojnásobná majsterka sveta v snowboardcrosse (2019, 2023). Ako sa líšili tieto dva triumfy, keďže prišli v rôznych etapách tvojej kariéry?
Boli úplne odlišné. V roku 2019 som mala výbornú sezónu – vyhrala som svetový pohár a takmer všetky preteky. Už na predošlých majstrovstvách sveta som myslela na víťazstvo, ale vždy sa niečo nepodarilo. Keď to konečne vyšlo, bol to veľký úspech a pocit zadosťučinenia. Celá sezóna bola fantastická, jazdilo sa mi skvele a majstrovstvá v Amerike boli pre mňa zaujímavým zážitkom. V roku 2023 to bolo iné. Po zranení členkov som spočiatku neplánovala plnohodnotne súťažiť, len som chcela skúsiť, čo zvládnem. Vďaka tomu, že majstrovstvá v Gruzínsku boli až v marci, som mala viac času na prípravu a rozjazdenie. V deň pretekov som sa cítila prvýkrát od zranenia na 100 % dobre. Boli to emočne veľmi náročné majstrovstvá, ale aj veľké zadosťučinenie. Bola som vďačná už len za to, že môžem znova súťažiť bez bolesti a robiť to, čo milujem. Víťazstvo bolo skvelým bonusom.
Ako si zvládala obdobie, keď si si zlomila členky? Bol návrat na svah ťažší po fyzickej alebo psychickej stránke?
Predtým som vždy zvládala zranenia relatívne dobre – fyzicky ma neboleli tak dlho a pracovala som najmä prekonaní strachu. Pri zlomených členkoch to však bolo iné – bolesť trvala dlho a po návrate na snowboard som sa necítila dobre. Toto zranenie ovplyvnilo nielen moje telo, ale aj psychiku. Mala som chvíle, keď som si myslela, že už nikdy nebudem jazdiť naplno alebo bez bolesti. Objavili sa pochybnosti, či vôbec ešte môžem súťažiť na vysokej úrovni. Udržať si pozitívne nastavenie bolo ťažké, ale rozhodla som sa dať tomu čas a postupne skúšať, čo zvládnem. Bolo to moje najnáročnejšie zranenie, ale naučilo ma trpezlivosti a odhodlaniu.
Ako ovplyvnila tvoja svadba s hercom Marekom Adamczykom tvoj život a kariéru? Ako prepájate vaše úplne odlišné svety?
Myslím, že je dôležité, že obaja máme veľmi flexibilnú pracovnú dobu, takže v tom pre seba máme pochopenie. Marek prichádza neskoro z divadla alebo natáčania, ja som niekedy aj 2-3 týždne preč. Chápeme, čo naše práce obnášajú, a vzájomne si to nevyčítame. Marek nikdy veľmi nesledoval šport, ale odkedy sme spolu, začal sa zaujímať o snowboardcross. Počas covidu ma dokonca sprevádzal na tréningoch, chodil so mnou do posilňovne a na atletiku, čím sa stal mojím tréningovým parťákom. Sleduje moje súťaže a veľmi ma podporuje, čo si veľmi vážim. Na oplátku som začala viac navštevovať divadlá a spoznala jeho hereckých kamarátov. Je to pre mňa obohacujúce, lebo mi to umožňuje vypnúť od športu a užívať si kultúru. Vždy ma zaujímalo umenie, a vďačím za to aj Kubovi Flejšarovi, ktorý nás počas súťaží vo väčších európskych mestách brával do galérií. Naučil ma, že na umenie netreba hľadať „správne“ odpovede – stačí, či sa mi páči alebo nie. Marek tiež rád chodí na kultúrne akcie, takže sme v tomto na rovnakej vlne.
Dokument EFKA: Nejrychlejší holka ve vesmíru zachytáva tvoj príbeh. Ako si vnímala celý proces natáčania?
Dokument sleduje moju cestu späť k súťaženiu na majstrovstvách sveta v roku 2023, od vyberania šróbov z členkov až po moju rekonvalescenciu. Celý proces bol pre mňa veľmi zaujímavý. Najnáročnejšie bolo asi zdieľať svoj program so štábom. Môj denný program mi už prišiel bežný a nie veľmi zaujímavý, na čo mi Markus Krug, režisér dokumentu, častokrát hovoril: „To by sa nám hodilo, mala si nám o tom povedať.“ Musela som sa naučiť viac otvoriť a ukazovať im, čo by mohli natočiť. Markus, ktorý nie je športovec, kládol otázky z iného pohľadu, čo ma nútilo nad vecami viac premýšľať. To, čo som ja považovala za samozrejmé, bolo pre neho zaujímavé. Najväčšou výzvou bolo odpovedať úprimne a osobne, namiesto naučených odpovedí pre novinárov. Markus je veľmi empatický, takže si dokázal vytvoriť vzťah s mojím okolím aj tímom. Keď sme skončili, povedal: „Teraz som ťa konečne spoznal, a až teraz by som mal začať natáčať ten dokument.“ To krásne vystihlo celý proces.
„Mojím najväčším cieľom vždy bolo byť spokojná so svojím životom. A ak náhodou nie som, snažím sa zistiť, prečo to tak je, a pracovať na zmene.“
Máš veľmi pestré záľuby – kone, surfing, tanec, tenis. Ako si nachádzaš čas na všetky tieto aktivity? Pomáhajú ti vypnúť od náročného športového života?
Najviac času venujem koňom, pretože práca s nimi je pre mňa dokonalý relax. Nie je tam žiadne súťaženie, len spojenie s koňom a radosť z pohybu. Trénujem kvôli sebe, nie kvôli výsledkom, čo je úplný opak snowboardingu, kde každý tréning smeruje k pretekom. Práca so živým tvorom, ktorý má vlastnú hlavu, je úplne iný druh zážitku. Pred dvoma rokmi som dokonca strávila mesiac ako „working student“ – trénovala som a zároveň pomáhala s každodennou starostlivosťou o kone. Bola to perfektná príležitosť na načerpanie energie a vypnutie od športového zhonu. Rovnako dôležitý je pre mňa tanec. Môj tréner Marek Jelínek ma v týchto aktivitách vždy podporoval, pretože verí, že rôznorodosť pozitívne ovplyvňuje aj vrcholový šport. Tanec mi pomohol lepšie vnímať svoje telo, spoznať sa z inej perspektívy a nájsť rovnováhu medzi športom a osobným rozvojom. To všetko vnímam ako veľký prínos.
Ak by si nebola snowboardistkou, akým smerom by sa tvoj život podľa teba uberal?
Ťažko povedať. Ako dieťa som vždy chcela jazdiť na koňoch, a až snowboardcross a moja kariéra mi umožnila splniť si svoj sen – mať vlastného koňa. Pravdepodobne by môj život smeroval k nejakému rekreačnému športu alebo práci so zvierxatami. Vyštudovala som bakalára na FTVS, takže mám tréningovú prípravu, ale úprimne si neviem predstaviť, čo by som robila, keby ma snowboardcross tak nevtiahol. Som rada, že ma športová kariéra v tomto zmysle „zachránila“ a nemusela som riešiť, akým iným smerom sa uberať. Vzhľadom na to, že pochádzam z Krkonôš, by to pravdepodobne aj tak bolo spojené so športom a prírodou.
Ako zatiaľ vnímaš spoluprácu s Horsefeathers? Čo ťa na nej najviac baví?
Bola som veľmi milo prekvapená, že mali v Horsefeathers o mňa záujem, najmä teraz, keď kvôli materstvu nebudem súťažiť. Veľmi ma potešilo, že táto spolupráca nie je len o výsledkoch na súťažiach. Horsefeathers vnímam ako značku, ktorá stavia na komunite a zostáva verná svojim hodnotám, a to je podľa mňa skvelé. Baví ma, že ide o core značku, ktorá si zachováva svoju autenticitu a ktorú som obdivovala už ako dieťa počas freestyle jazdenia.
Máš už nejaké obľúbené kúsky z novej kolekcie?
Z novej kolekcie ma veľmi baví mikina Elvira, ktorú som si obľúbila už na jeseň. Nosila som ju často ako vonkajšiu vrstvu bez bundy, pretože je teplá a pohodlná. Ďalej sa mi páčia bunda Mija II vo farbe hydro, Celara vo farbe mojave a nohavice Lotte II vo verzii black. Veľmi ma prekvapilo termoprádlo – je neuveriteľne príjemné na nosenie a má praktické otvory na palce, vďaka čomu neprefukuje cez ruky.
Aké rady by si dala mladým snowboardistom a snowboardistkám, ktorí snívajú o kariére v tomto športe?
Najdôležitejšie je, aby vás snowboarding bavil. Nie je podstatné, či sa stanete olympijským víťazom – dôležité je, aby ste si jazdu užívali. Súčasťou športu sú aj aktivity, ktoré nemusia byť vždy zábavné, napríklad posilňovňa. Ak však viete, že vám to pomôže byť silnejšími a rýchlejšími, dáva to zmysel. Veľmi dôležitá je dobrá partia. Nájdite si ľudí, s ktorými vás baví tráviť čas na svahu, a ideálne aj klub, ktorý vás bude podporovať a posúvať ďalej. Pre snowboardcross je kľúčové byť všestranný – trénovať skoky, jazdu na trati, v lese aj na zjazdovkách. Čím viac zručností zvládnete, tým lepšie budete pripravení.
Čo považuješ za svoj ďalší veľký cieľ v kariére alebo osobnom živote? Máš nejaké sny, ktoré by si si chcela splniť?
S prichádzajúcim materstvom sa mi život určite zmení, takže teraz čakám, ako to celé budem zvládať. Mojím najväčším cieľom však vždy bolo byť spokojná so svojím životom. A ak náhodou nie som, snažím sa zistiť, prečo to tak je, a pracovať na zmene. Pre mňa je najdôležitejšie, aby som bola spokojná s tým, ako žijem.
Ako myslíš, že bude tvoja kariéra pokračovať s príchodom bábätka?
Nechávam to úplne otvorené. Zatiaľ neviem, či budem chcieť pokračovať v súťažení, alebo sa rozhodnem inak. Ak mi to bude chýbať, možnosť vrátiť sa k súťažiam tu vždy bude. Na druhej strane, je možné, že sa mi priority zmenia a nájdem si inú pozíciu v športe, ktorá mi bude dávať väčší zmysel. Rozhodnem sa, až keď príde správny čas.
Foto: archív Evy Adamczykovej
