Štyri dni, tisíce výškových metrov, neprebádané traily a divoká príroda Čile. Vojta Bláha si na začiatku sezóny splnil sen a vyrazil na legendárne etapové preteky Andes Pacifico. Aké to bolo jazdiť v 3600 metroch nad morom? Čo bolo najťažšie a čo naopak najviac fascinujúce? A prečo prirovnáva preteky k Blinduru na steroidoch? To všetko sa dozvieš v tomto nabitom rozhovore!
Vojta, túto sezónu si odštartoval hneď po novom roku odletom do Čile. Povedz nám, ako tento nápad vznikol.
Úprimne, tento pretek som mal v hlave už viac než päť rokov. Bohužiaľ, kvôli covidu sa ho až doteraz nepodarilo znova zorganizovať. Keď som však zistil, že sa táto legendárna akcia konečne vracia, neváhal som ani sekundu!
Čile v spojení s cyklistikou, najmä s enduro jazdením, vnímam skôr ako niečo exotické. Aké sú tamojšie podmienky na jazdu na bicykli a aké náročné bolo prispôsobiť sa jazde v takej nadmorskej výške?
Presne tak, Čile je naozaj exotika, ale enduro má v tejto krajine silnú tradíciu. Pamätám si, že už na začiatku mojej enduro kariéry sa tam jazdilo EWS takmer každý rok. Tí istí organizátori stáli aj za tohtoročným Andes Pacifico. Čo sa týka nadmorskej výšky, tá bola poriadne cítiť. Prvé dni som strávil v bikeparku La Parva, kde horná stanica lanovky leží v 3600 metroch nad morom. Stačí prejsť minútový úsek trate a už si na maximálnej tepovke.
Etapové preteky na enduro bicykloch nie sú u nás ani v Európe úplne bežné. Čo teda vlastne Andes Pacifico je?
Etapový enduro pretek si môžeš predstaviť ako klasické enduro rozdelené do 4 až 6 dní. Jazdí sa, samozrejme, bez predchádzajúcej znalosti trate, teda takzvane "na oči". Pre našich riderov by som to opísal ako štvordňové Blinduro na steroidoch. Celý tento cirkus neustále putuje medzi rôznymi lokalitami, takže každý deň jazdíš na inom mieste. V prípade Andes Pacifico sa začínalo vysoko v Andách, a na štvrtý deň končila posledná RZ priamo na pobreží Pacifiku.
Opíš nám, ako vyzerá jeden deň na etapových pretekoch.
Deň začína skoro, budíček okolo 6:00, rýchle raňajky – obvykle sendvič do ruky – a hneď nasadáme do shuttlu. Väčšinu dopoludnia trávime na transfere, a okolo poludnia (cca 12:00) štartuje prvá RZta. Nasleduje 3 až 6 RZ, dlhých až 5 km s prevýšením okolo 700 metrov, čo nám zaberie celý deň až do západu slnka, ktorý je v týchto končinách okolo 21:30. Potom už nezostáva čas na nič iné – len na večeru a prípravu vecí na ďalší deň. Bicykel väčšinou ostane niekde na prívese, takže servis nie je veľmi možný, pokiaľ si človek nepočká do polnoci.
Aké boli trate a koľko ste toho počas jednotlivých dní zvládli odjazdiť?
Trate boli neskutočne dobré! Aj keď organizácia pretekov mala svoje muchy, traily to s prehľadom vykompenzovali. Prvé dva dni sme jazdili v lesoch s obrovskými stromami a povrch pripomínal mesačný prach. Korene sa objavovali len sporadicky, kamene občas, ale terén bol doslova vysnívaný pre enduro bike. V diaľke sa týčili zasnežené sopky, slnko svietilo celý deň… jednoducho dokonalé podmienky. Denne sme obvykle nastúpali skoro 2000 výškových metrov, plus nejaké vývozy, takže celkové klesanie bolo väčšinou cez 3000 metrov. Počet RZ sa líšil, ale celkové čísla boli každý deň podobné. Kilometrovo to vychádzalo na približne 40 km denne, čo znamenalo 5–6 hodín čistej jazdy. So všetkými prestávkami a transfermi sa to však pokojne natiahlo na 11 hodín od štartu do cieľa.
Čo všetko si si mohol vziať so sebou? Predpokladám, že batožina jazdcov bola počas pretekov nejakým spôsobom obmedzená.
Dostali sme 100-litrové tašky, do ktorých sme sa museli kompletne zmestiť – s výnimkou bicykla. To znamenalo oblečenie na šesť dní, prilbu, chrániče, hygienické potreby a všetko potrebné vybavenie, všetko v jednej taške. Organizátori ich potom každý deň prevážali na nové miesto, podľa toho, kde sme spali a kam sme sa po dni jazdenia dostali.
Práčovňu ste asi k dispozícii nemali, čo? Videli sme, že si počas pretekov postupne menil gear. Ktorá kombinácia ti najviac sadla a koľko si si toho vlastne vzal so sebou?
Nie, práčovňa tam fakt nebola! Takže som bol rád, že som si zobral dostatok vecí. Mal som jeden set oblečenia na každý súťažný deň, plus dvoje chrániče a dva chrbtové chrániče. Moja najobľúbenejšia kombinácia? Určite ľahký dres Quantum a bike kraťasy Stoker – toto kombo mi sadlo najviac!
Ako to bolo s jedlom počas pretekov? Predsa len to nie je štandardný režim, na ktorý je jazdec zvyknutý. Netrpel si hladom?
Kvôli tomu som nakoniec zvolil variant jazdenia s batohom. Síce nemám rád ten pocit, keď mám niečo na chrbte, ale nakoniec som si musel vziať aspoň minimalistický batôžtek. Každý deň som si niesol 1,5 litra vody, ktorú sme si našťastie mohli často dopĺňať – inak by bolo treba viac. K tomu som mal zhruba štyri tyčinky a rovnaký počet gélov. Fungovalo to tak, že na každom transfere som si dal jednu tyčinku a pred RZ gél. Občas som musel zaradiť aj kofeín, pretože som trochu bojoval s jet-lagom.
Zároveň ma napadá otázka technického zázemia – vieme, že po jednom pretekárskom dni dostane bicykel poriadne zabrať. Mali ste možnosť nejakého servisu?
V tomto smere bolo Andes Pacifico úplný extrém. Zázemie bolo síce celkom slušné, ale kvôli nie úplne vydarenej logistike sme sa po poslednej RZ väčšinu dní vracali autobusom asi 30 km späť do base campu. Problém bol, že bicykle sa do autobusu nezmestili, takže ich pick-upy odvážali až po našom odchode. To znamenalo, že svoje bajky sme teoreticky mohli nájsť až okolo 23:00 alebo dokonca o polnoci – niekde na prívese. Našťastie som nemal žiadny závažný technický problém, takže som sa staral hlavne o vlastnú pohodu. Servis som obmedzil na ranné utretie a namazanie reťaze, prípadne kontrolu tlakov.
Čo bolo z tvojho pohľadu na celých pretekoch najťažšie?
Pre mňa to bola celková dĺžka pretekov a čas strávený v RZtách. Ak chcel človek dosiahnuť dobrý výsledok, musel byť štyri dni v absolútnom sústredení na každej rýchlostnej skúške. Terén bol miestami úplne nečitateľný, takže aj malá chyba mohla znamenať stratu cenných sekúnd, ktoré rozhodovali o umiestnení. Nehovoriac o tom, že akákoľvek chyba mohla viesť k fatálnemu technickému problému. Najťažšie pre mňa bolo udržať solídne tempo až do cieľa a zároveň sa vyhnúť problémom.
A naopak, čo hodnotíš ako to najkrajšie?
Pre mňa bol najkrajší celkový dojem z dobrodružstva. Aj keď som sa snažil sústrediť na výsledok a dať do toho maximum, často som len žasol nad nádhernou prírodou a pohostinnosťou miestnych. Zároveň som silno vnímal kultúrny rozdiel oproti Európe – v Čile bolo všetko divokejšie a slobodnejšie. To dodalo celej akcii veľa nečakaných momentov, ktoré sa v našej časti sveta jednoducho len tak nestanú.
Na záver nám prezraď, aké sú tvoje aktuálne plány a kde ťa v tejto sezóne uvidíme.
Moje najbližšie plány zahŕňajú návrat do prípravy na EDR sezónu 2025, testovanie nových produktov pre rôzne značky a pravdepodobne aj pár tréningových kempov niekde v teple! Takže sa na to všetko fakt teším. Okrem klasických pretekov možno ešte zvážim pár podujatí v podobnom duchu ako Andes Pacifico, pretože ma to neskutočne bavilo – a 3. miesto bolo pre mňa príjemným prekvapením!
