Každý rider sníva o dni, keď sa ponorí do legendárneho japonského prašanu – a Baša Števulová si tento sen splnila! Spolu s partiou kamošov prešla freeride rajmi na Hokkaide aj Hakube, zažila legendárny Asahidake, šľapala na sopky a každý deň zakončila relaxom v tradičných onsenoch. V rozhovore prezrádza, čo ju na Japonsku prekvapilo, kde sa jazdí najlepšie, koľko takýto trip stojí a na čo určite nezabudnúť, ak sa tam chystáš aj ty.
Aké boli tvoje prvé pocity po príchode do Japonska?
Na tento výlet som sa extrémne dlho tešila, a keď sme tam konečne dorazili, bol to totálny mind-blow moment – nemohla som uveriť, že tam naozaj som. Smiali sme sa na tom, že fakt stojíme v Japonsku a že je to presne také, ako to vyzerá na Instagrame. Ten sneh, atmosféra, všetko. Bolo to presne to, čo sme očakávali. Prvý týždeň nám ešte snežilo, potom prišla dlhšia pauza, ale podmienky boli stále skvelé. No a teraz im tam prišiel ďalší brutálny snowstorm – píšu o tom všade v médiách, doprava je ochromená a napadlo 130 cm čerstvého snehu. To sme síce zmeškali, ale aj tak sme si užili neskutočnú jazdu.
S kým si tam bola a ako dlho ste tam boli?
Išli sme partička štyroch kamošov, pričom jeden z nás už v Japonsku bol niekoľkokrát, takže sme mali celkom jasný plán, čo ideme robiť. Pôvodne to vyzeralo, že možno pôjdem aj sama, ale nakoniec sa to tak vykryštalizovalo, že sme sa dali dokopy a vyrazili spolu. Prvá zastávka bola Hokkaido, kde sme plánovali ostať týždeň všetci spolu. Pôvodne sa mala časť partie po týždni vrátiť domov a druhá, vrátane mňa, tam mala zostať dlhšie. Lenže nakoniec si aj oni spontánne prebookovali letenky a jedno ráno sme sa rozhodli, že opúšťame Hokkaido a presúvame sa na hlavný ostrov do Hakuby. Celý trip trval 17 dní, z toho sme 10 dní v kuse jazdili a 4 dni strávili v Tokiu, takže to bol mix snowboardingového maratónu a sightseeingových výletov.
Vravela si, že prvý týždeň vám tam snežilo. Pre predstavu, koľko cm snehu napadlo za noc?
Extrémne veľa! Keď sme boli v Hakube, napadlo za noc okolo 90-100 cm snehu. Možno ten sneh v Hakube nie je až taký suchý ako na Hokkaide, ale aj tak to bolo neskutočné. Čistý powder raj!
Takže je to pravda, že sneh na Hokkaide je taký, ako nikde inde na svete?
Áno, je! Je úplne ľahučký, fluffy ako obláčik. Bavili sme sa o tom, či sme vôbec niekedy jazdili v takom snehu. Ja si myslím, že áno – keď sme raz dávno boli v Turecku, tam som vravela, že som taký sneh v živote nezažila. Takže to možno bolo porovnateľné. Ale úprimne, zimy v Európe už asi nie sú to, čo bývali... Takže ak chceš zažiť skutočný powder, vyzerá to, že cesta vedie do Japonska, haha.
Mali ste vopred dohodnutý plán/itinerár, čo chcete vidieť a kde jazdiť?
Áno, mali. Hlavné pravidlo bolo vyhnúť sa Niseku – nechceli sme ísť do rezortu ani do tej oblasti. Takže hneď na začiatku sme zamierili do oblasti Furano, čo je myslím druhé najväčšie mesto na Hokkaide. Je tam veľké stredisko a v okolí sú skvelé možnosti na šľapanie. Mali sme dohodnutých guidov z Yukiumi (@yukiumi_house na IG). Sú to Španieli, ktorí tam žijú už asi päť rokov. Dá sa u nich aj bývať s tým, že každý deň máš zaplatený guiding, alebo si môžeš booknuť guida len na deň. Cena bola okolo 590 eur na deň, ale keďže sme boli štyria, rozpočítalo sa to celkom rozumne. Jeden guide berie max štyroch ľudí. Guide je tam fakt dôležitý, pokiaľ človek nechce jazdiť len prašan v stredisku, kde aj tak nemusí presne vedieť, kam ísť. A úplne v pohode sa môže stať, že skončíš niekde dole v potoku a hodinu šľapeš späť. Takže určite sa oplatí mať niekoho, kto to tam pozná.
Jazdili ste aj strediská, alebo ste len šľapali?
Jazdili sme aj strediská – Furano, Hakuba, Myoko. Okrem toho sme sa zastavili aj v jednom menšom stredisku, Tomamu, ktoré bolo na ceste smerom k Niseku. Ale úprimne, z Niseka a jeho veľkých stredísk som nebola nadšená. Teda, nebola som sklamaná, lebo som od toho ani nič nečakala – vedela som, že to bude strašne turistické. A aj bolo. Hromada Austrálčanov, kopa žúrujúcich Gen Z, takže ten pravý japonský vibe tam úplne zmizol. Aj preto sme sa rozhodli odtiaľ odísť.
Keď sme už boli v Niseku, tak sme radšej šľapali – vyliezli sme na sopku Mount Yotei a potom sme si na deň prenajali skútre od @snowmobile_niseko a celý deň jazdili na nich. To bolo po všetkých tých dňoch šľapania fakt príjemné – nechať sa raz odviezť namiesto toho, aby sme stále makali hore.
Ale ak chceš jazdiť miesta, kde pred tebou ešte nikto nebol, šľapanie je proste nutnosť. Záleží, čo od tripu čakáš. Ja som s tým rátala, takže som si zobrala aj splitboard, aj normálnu dosku, aby som bola pripravená na všetko.
Ktoré miesto ťa najviac bavilo, čo sa týka jazdenia, a prečo?
Najviac ma bavilo Furano na ostrove Hokkaido. Samotné mesto je síce také provinčné, nič extra v porovnaní s Myokom na hlavnom ostrove, ale na jazdenie to bolo top. Nebolo tam podľa mňa ešte toľko veľa ľudí ako v Niseku, takže sme si to fakt užili. Ak by som sa mala do Japonska vrátiť, určite by som šla znova do Furana. Tam bolo naozaj super!
Zaznamenala som, že ste tam šľapali aj na nejaký aktívny vulkán...
Áno! Na Hokkaide sme boli na Mount Yotei, čo je tiež vulkán. Niektoré zdroje tvrdia, že je aktívny, iné zase, že neaktívny, takže úprimne, sama úplne neviem. Okrem toho sme boli aj v Asahidake – to je taký instagramovo super známy spot. Každý, kto ide na Hokkaido, tam skôr či neskôr skončí. Je tam len jedna lanovka, žiadne zjazdovky, takže sem ľudia chodia čisto kvôli prašanu. No a ikonické sú tam tie výduchy, z ktorých ide smradľavá vulkanická para. Keď tam ideš jazdiť, väčšinou si prešľapeš aj k tým výduchom, aby si ich videl naživo, a potom už len krútiš dookola tú jednu gigantickú gondolu, ktorá ťa vypustí nad lesom – a ty už len jazdíš.
A opäť, mať tam guida je fakt výhoda, aby si vedel, kam ideš a kde skončíš. V Asahidake to dokonca odporúčajú, pretože ak to tam nepoznáš, môžeš ľahko zablúdiť a dostať sa na miesta, kde by si fakt nechcel skončiť.
Čo je must-have pri jazdení japonského prašanu?
Snacky – lebo šľapanie a jazdenie v hlbokom snehu dá zabrať a hladný rider nie je happy rider. Kompletná lavínová výstroj – žiadne kompromisy! Častokrát si ľudia myslia, že v lesnom teréne lavíny nepadajú, ale realita je iná. Padajú, takže výbavu treba mať vždy pri sebe. Elektrický lavínový ruksak – ak plánuješ letieť s klasickým airbagom na bombičku, môže sa stať, že ti ho na letisku zabavia. Elektrický systém je preto bezpečnejšia voľba. Ak chceš jazdiť najlepší powder, musíš byť pripravený – na podmienky, terén aj na to, že si mimo rezortov v divočine.
Vravela si, že guidov ste už mali dohodnutých dopredu. Kde je najlepšie ich hľadať?
Najlepšie je si ich jednoducho vygoogliť alebo nájsť a kontaktovať na Instagrame. My sme im písali asi dva týždne pred cestou a podľa ich voľných termínov sme si naplánovali, ktoré dni budeme mať s guidami a ktoré dni budeme jazdiť sami. Dá sa booknuť si aj celý týždeň, mať každý deň guida a bývať u nich na ubytku – to vychádza okolo 3500 eur. Samozrejme, záleží na tom, s kým ideš, pretože v Japonsku je veľa možností, od rôznych agentúr až po menších lokálnych guidov. S chalanmi z Yukiumi to bolo fakt super, mne sa to veľmi páčilo. Keby som sa znova vrátila do Furana, možno by som šla aj sama a rovno za nimi – stoja za to!
Sú títo guidi viazaní na nejakú konkrétnu lokalitu, alebo ťa vie jeden guide povodiť aj po celom ostrove?
Títo konkrétni guidi z Yukiumi sú viazaní hlavne na Furano a okolie v dosahu 2-3 hodín jazdy. Takže sme často ráno skoro vstali, sadli do auta, išli dve hodiny a potom šľapali – či už to bolo na Asahidake, Mount Furano alebo niekam inam. S nimi môžeš jazdiť aj priamo v stredisku, alebo sa vybrať niekam úplne mimo a šľapať za prašanom. Záleží na tom, čo chceš a aké podmienky sú v ten deň najlepšie.
Bol tam nejaký moment, ktorý ti utkvel najviac v pamäti, kedy si si povedala „Toto je ono!“?
Tých momentov bolo strašne veľa. Každý deň bol jeden veľký zážitok a úprimne, ťažko vybrať len jeden highlight. Každý deň, keď sme stáli v hlbokom prašane, šľapali hore a potom sa spúšťali dolu v úplne nedotknutom snehu, som si hovorila: „Tak toto je ono!“ A mám pocit, že tento rok boli v Japonsku úplne všetci – a kto tam ešte nebol, ten sa tam určite chystá.
Zažili ste tam aj niečo nepríjemné?
Mali sme jeden taký mini screw-up s guidom. Šľapali sme na Mount Furano, dali sme si jeden výšľap, potom zišli do žľabu, prešli cez chrbát a pokračovali dole ďalším žľabom. Lenže sme sa dostali do úplne blbého lievikového žľabu, ktorý končil asi 10-metrovým zamrznutým vodopádom. Proste odtiaľ nebolo kam ísť. Cesta späť hore tiež nepripadala do úvahy, pretože by sme mohli odtrhnúť lavínu – a v tej sme naozaj skončiť nechceli. V tom momente som mala také krátke nutkanie poslať Tomášovi (môjmu partnerovi) life location, aby vedel, kde sme... pre každý prípad. Nakoniec sme tam boli zaseknutí asi hodinu a pol, kým traja lyžiari našli cestu cez skaly do vedľajšieho žľabu. Predupali tam lyžami akú-takú cestičku a my sme sa nejako presunuli za nimi. Dostali sme sa odtiaľ bezpečne, ale bol to moment, keď sme si povedali: „Okej, tento deň mohol dopadnúť aj úplne inak… Ale sme zdraví, takže pohoda.“
Ako takýto výlet vychádza finančne?
Čo sa týka jedla, to je v Japonsku jednoznačne lacnejšie ako kdekoľvek v Európe. To isté platí aj o skipasoch – celodenný lístok tam stojí 30-35 eur, pričom v Európe by si zaň zaplatil minimálne 60-70 eur. Aj guiding bol v zásade lacnejší, než keby si človek plánoval podobný freeride trip v Európe alebo Amerike. Jediné, čo bolo cenovo porovnateľné, bolo ubytovanie, ale aj tak si myslím, že v Japonsku to vyšlo výhodnejšie. Celkovo sa to absolútne nedá porovnať s výletom do Kanady – Japonsko je v tomto smere rozhodne dostupnejšie. Ak si človek chce výlet užiť naplno, bez nejakých veľkých obmedzení, s guidami, požičaným autom, ubytovaním a stravou, mal by počítať s rozpočtom okolo 5000 eur na 17 dní – a to už aj s letenkami. Letenky nás vyšli okolo 900 eur, vrátane boardbagu. Leteli sme s Air China a kupovali sme ich asi mesiac dopredu.
A čo ceny potravín v obchodoch a reštauráciách?
Ceny potravín v obchodoch boli fakt nízke, určite lacnejšie než v Európe. Napríklad voda na letisku v Tokiu stála 1 euro, zatiaľ čo na letisku vo Viedni ju kúpiš pokojne za 5–6 eur. Celkovo tam teda bolo všetko cenovo dostupnejšie. Ako to bude budúci rok, ťažko povedať – japonský jen je momentálne na historicky najnižšej úrovni, takže uvidíme, kam sa to pohne. Ale zatiaľ sa tam rozhodne oplatí vycestovať, pomer cena–výkon je jednoducho neporovnateľný.
Rovnako tak ceny v reštauráciách boli buď porovnateľné, alebo dokonca nižšie ako u nás. A to platilo aj pre niektoré prémiovejšie reštaurácie. Za mňa ale platí, že čím lokálnejšie, tým lepšie – tradičné malé reštaurácie boli úplný top. Skvelé jedlo za skvelé ceny!
Vyskúšala si tam aj nejaké tradičné japonské jedlá?
Hneď prvý deň, ako sme prišli, sme vo Furane zašli do reštaurácie, ktorá sa, myslím, volala Okonomiyaki. A úprimne – ani neviem presne popísať, čo to bolo za jedlo, haha. Doniesli nám to na takej panvičke a bolo toho strašne veľa – mäso, vajíčka a kopa ďalších vecí, ktoré som ani nestihla identifikovať. Celé som to zjedla a vravela som si, že keby som takúto porciu zjedla doma, tak mi je dva dni zle. Ale tam? Nič. Aj keď som sa úplne prejedla, nikdy mi z toho nebolo ťažko. Takže to bol hneď prvý deň taký poriadny japonský welcome food zážitok.
Kde ste si hľadali info o ubytku, výletoch a rezortoch?
Hlavným zdrojom bol náš kamoš Jakub, ktorý tam už bol a mal niektoré veci zmapované. Okrem toho som sa veľa pýtala aj známych, ktorí do Japonska jazdia pravidelne. Od nich som mala kopec tipov – kam ísť, čomu sa vyhnúť, kde začať, kde si požičať auto... Takže veľa sme mali pokryté vďaka odporúčaniam.
Ale nie všetko sa dalo riešiť cez známych – napríklad ubytko sme si museli hľadať sami, hlavne preto, že sme sa skoro každý deň presúvali. Málokedy sme zostali na jednom mieste dlhšie ako dve noci, takže sme si ubytovanie bookovali na poslednú chvíľu cez Airbnb a Booking.
Fajn tip pre tých, čo idú do Japonska prvýkrát, je Instagramový účet lyžiarky Malu Peterson. Ona tam trávi veľa času a na svojom IG profile ponúka „Guide book“ s množstvom užitočných tipov – od najlepších stredísk, cez reštaurácie, onseny, až po ubytovanie. Ten „Guide book“ je fakt super a určite ho odporúčam každému, kto si chce ušetriť čas s hľadaním.
Prepravovali ste sa tam teda autom?
Áno, v Sappore na letisku sme si požičali auto a finančne to vyšlo celkom fajn. Dokonca sme ho vracali o týždeň skôr, než sme pôvodne plánovali, pretože sme sa presúvali na hlavný ostrov – a prekvapivo nám za ten nevyužitý čas dokonca vrátili peniaze.
Ak si chceš v Japonsku požičať auto, treba rátať s tým, že je nutné mať medzinárodný vodičský preukaz – bez neho ti auto nepožičajú. A samozrejme, treba mať aj kreditnú kartu, inak to nepôjde.
Je niečo, čo ťa na Japonsku prekvapilo?
Ľudia sa ma už viackrát pýtali, či mi nevadilo, že v Japonsku majú striktné pravidlá a či to nie je otravné. Ale úprimne, mňa to nijak nezasiahlo – skôr naopak. Podľa mňa je super, že tie pravidlá existujú, pretože s takým množstvom ľudí je potrebné mať nejaký systém, inak by tam bol chaos. Najviac ma fascinovalo, ako sú Japonci ochotní tie pravidlá dodržiavať. Keď to porovnám napríklad so Slovákmi, (ktorí s tým majú občas problém, haha) tak to bol celkom kontrast. Takže mne sa to páčilo, a keby som sa tam mohla vrátiť, spravila by som to okamžite!
Navštevovali ste tam aj tradičné japonské onseny?
Áno, a bez nich by sme tam podľa mňa ani nevedeli existovať! Po jazdení, a hlavne po tom šľapaní, boli onseny naša každodenná záchrana. Každý deň sme mali rovnaký rituál: ride, onsen, eat, sleep, repeat. Vždy sme po jazdení šli aspoň na hodinu do onsenu, potom sme si dali jedlo a rovno spať. Nebol ani jeden deň, čo by sme onsen vynechali. Vstup stál okolo 600 jenov, čo je cca 3,60 eur, takže úplne v pohode. Onseny sú verejné, ale striktne rozdelené na mužské a ženské. Tie, ktoré sú mixnuté, sú podľa mňa skôr len pre turistov. Chodí sa tam nahý a má to presne daný postup – najskôr sa poriadne vydrhneš v sprche, kde máš na výber milión rôznych šampónov, sprchových gélov a kefiek. Japonci tam často pol hodinu sedia na malých plastových hokerlíkoch a dôkladne sa umývajú, až potom idú do onsenu. Sú aj vonkajšie onseny aj vnútorné, a každý jeden bol zážitok. Celý ostrov Hokkaido je popretkávaný vulkánmi, takže voda v onsenoch je prirodzene zohrievaná magmou. Úplná bomba po celom dni na svahu!
Čo si si z Japonska doniesla pre seba a rodinu?
Myslím, že ako žena je úplne jasné, čo som si doniesla – japonskú kozmetiku! Nakúpila som si všelijaké pleťové masky, krémy a ďalšie beauty vychytávky. Deťom som, klasicky, doniesla rôzne sladkosti, cukríky a hračky – lebo bez toho by to nešlo. Ale úprimne, mám pocit, že žiadna žena neodíde z Japonska bez poriadnej zásoby kozmetiky. A navyše je tam fakt lacná, takže sa to oplatí dvojnásobne!
Ak by si niekomu, kto sa tam chystá, mala dať tri rady, aké by to boli?
1. Zober si guida aspoň na jeden deň – pomôže ti pochopiť, ako to tam funguje, kam ísť jazdiť a ako sa správať. Napríklad aj v onsenoch majú striktné pravidlá, ktoré treba dodržiavať, a je super, keď ti ich niekto vysvetlí.
2. Naštuduj si aspoň základné veci o japonskej kultúre – napríklad je absolútne neprípustné si v reštaurácii vysmrkať nos. Japonsko je úplne iný svet, a hoci sú veľmi tolerantní k turistom, je fajn sa trochu pripraviť a vedieť, čo (ne)robiť.
3. Buď pripravený na jazykovú bariéru – s angličtinou tam veľmi nepochodíš, ale Japonci aj turisti tam bežne fungujú s prekladačom v telefóne. Aj tak však v reštaurácii často netušíš, čo si objednávaš, haha. Ale vďaka technológii sa tam dá celkom v pohode dorozumieť.
A ak by niekto potreboval viac tipov, kľudne mi napíšte, rada poradím!
