Má len sedem rokov, no na biku jazdí s istotou, ktorú by mu mohli závidieť aj omnoho starší rideri. Maroško Murín aka @little_rider_maroshi, najmladší člen Horsefeathers bike crew, miluje skoky, traily a všetko, čo nie je rovné a nudné. Spolu s rodičmi, Martinom a Lenkou, nám porozprával o svojich začiatkoch na odrážadle, rodinnom jazdení, odvahe, bezpečnosti aj o tom, že najdôležitejšie je jednoducho si to užívať.
Maroško, mohol by si sa nám na úvod predstaviť?
Maroško: Ahoj, som Maroško, som z Martina a mám sedem rokov.
A kedy si začal jazdiť na biku?
Maroško: Keď som mal asi dva roky. Najskôr som mal odrážadlo, potom trojkolku a potom normálny bike bez pomocných koliesok. Tie som nemal vôbec.
Lenka (Maroškova mama): Prvé malé odrážadlo dostal približne v roku a postupne ich menil podľa toho, ako rástol. Keď mal asi dva a pol roka, môj otec mu podľa odrážadla vyrobil malý dvanásťpalcový bicykel, pretože bežné štrnásťpalcové modely boli preňho ešte príliš veľké. Na ten prešiel až okolo troch rokov.
Za tým ako sa Maroško dostal k jazdeniu trailov treba asi hľadať teba Martin, že?
Martin (Maroškov otec): To sa nepýtaš úplne správne, pretože k jazdeniu trailov priviedol Maroško mňa. Ja som bol vždy skôr lyžiar a na bicykli som predtým jazdil len krátko. Maroško bol veľmi aktívne a uplakané dieťa, ktoré nám dávalo poriadne zabrať. Keď však dostal prvé odrážadlo a posadili sme ho naň, zrazu sa upokojil a dokázal na ňom jazdiť celé hodiny. Neskôr mi niekto poslal video chlapca na odrážadle so zadným elastomérom, ktorý na ňom skákal a robil 360-ky (až neskôr sme zistili, že to bol Jackson Goldstone). Hneď som Lenke povedal: „Toto je Maroško.“ Myslím, že v prvom bikeparku sme boli, keď mal asi tri roky a osem mesiacov. Stretol som kamaráta so starším synom, ktorý mi vysvetlil, ako to robia. Spolu sa vyvezú lanovkou, otec bez biku beží za synom a keď príde náročný úsek, jednoducho ho prenesie. Potom pokračujú ďalej. Začali sme to robiť rovnako.
Lenka: Už od začiatku bolo na Maroškovi vidieť, že nikdy nejazdí len normálne po chodníku alebo po cyklotrase. Vždy zišiel cez obrubník na cestu a naspäť, alebo si našiel kameň či koreň, ktorý preskakoval aj dvadsaťkrát. Rovná cesta ho jednoducho nezaujímala. Vtedy sme pochopili, že terén bude presne to, čo ho bude baviť najviac.
Nedávno sme sa stretli na Donovaloch, kde ste ako biková rodinka vyzerali idilicky. Postupne ste sa k jazdeniu pridali aj vy, Lenka, a Maroškova mladšia sestra Sárinka?
Lenka: Postupne áno, hoci máme úplne iné tempo než Maroško. Ja som celý život lyžovala a snowboardovala a s rodičmi sme rekreačne jazdili aj v bikeparkoch, ale nikdy som sa nedostala na nejakú vyššiu jazdeckú úroveň. Keď sa ti narodia deti, zrazu máš väčší strach aj sama o seba. Uvedomuješ si, že si za ne zodpovedná, a hlava ťa začne pri niektorých veciach brzdiť. Teraz sa už k chalanom pridávame aspoň na ľahšie trate. Donovaly boli v tomto super. Bol to asi prvý bikepark, kde som mala pocit, že tam môžeme zostať dlhšie všetci štyria a nikto z nás nebude trpieť. Keď ma však chalani zoberú jazdiť do lesa, Maroško je stále pri mne a kričí: „Rýchlejšie! Toto musíš skočiť!“ Niekedy je to náročné, ale je skvelé jazdiť spolu, aj keď máme odlišné tempo a skill.
Maroško, čo máš na biku úplne najradšej?
Maroško: Skoky. Aj tie v lese, aj tie do molitanu.
Lenka a čo hovoríš ty, ako mama, na Maroškove skoky?
Lenka: Zo začiatku som sa vždy tešila na to večerné premietanie. Keď deti zaspali, Martin mi ukazoval, čo nové zažili, a ja som si hovorila: „Wow, super!“ Postupne sa však rýchlosť zvyšovala a terény boli čoraz náročnejšie. Dostalo sa to do bodu, keď mi už niektoré zábery nie sú úplne príjemné na žalúdok. Niekedy si poviem, že ich radšej ani nechcem vidieť, alebo ich len rýchlo prebehnem očami. Stále som zvedavá, ale je tam aj ten vnútorný strach. Zároveň si však uvedomujem, že je to môj strach a musím si ho spracovať sama. Nechcem ho prenášať na Maroška. Mozog ti stále hovorí, čo všetko by sa mohlo stať. Musíš však zostať nohami na zemi, žiť v prítomnej chvíli a povedať si: Baví ho to, vie, čo robí a nepustí sa len tak do čohokoľvek. Pozorujem ho odmalička a vidím, že tým veciam rozumie. Preto mu dôverujem. Vidím aj to, ako mu niektoré veci v hlave dozrievajú. Napríklad mi povie: „Mami, dnes som ten drop nedal.“ Prejdú tri týždne a pri raňajkách zrazu oznámi: „Mami, dnes ho skočím.“ Akoby si to dovtedy celé spracoval a navnímal. Potom ide a v pohode to zvládne. Myslím si, že v 95 % prípadov je to na istotu. Nie je to tak, že by niečo bezhlavo skúsil a čakal, čo sa stane.
,,To, na čom naozaj záleží, je radosť z jazdenia, zážitky s tatinom a spomienky, ktoré má uložené v srdiečku. Takto sa o tom s Maroškom snažíme rozprávať aj doma." – Lenka Murínová
Maroško, máš nejaké obľúbené miesto, kam chodíte jazdiť?
Maroško: Na Malinô Brdo, do Jasenskej doliny a do Kálnice.
Vaše videá z jazdenia ste začali zdieľať aj na sociálnych sieťach a ľudí to baví. Ako to celé vnímate?
Martin: Zo začiatku sme si chceli najmä ukladať spomienky. Videl som v zahraničí detské jazdecké profily a páčilo sa mi to. Snažil som sa preto robiť profil medzinárodne, pridával som aj anglické titulky. Postupne som zistil, čo ľudí baví a čo baví robiť mňa. Videá som začal spracovávať určitým štýlom a našiel som si v tom vlastný rukopis. Jeden z Maroškových trénerov nám zároveň vysvetlil, že keby sa raz Maroško rozhodol venovať športu vážnejšie, je dobré, aby už mal rozbehnuté sociálne siete. V tomto športe sa totiž v Česku a na Slovensku nedá živiť iba samotným jazdením. Dôležitá je aj viditeľnosť a všetko, čo s ňou súvisí. Veľmi ma bavia aj interakcie s deťmi, ktoré nám píšu. Chcú sa niečím pochváliť, poslať video, ukázať, čo sa naučili, niečo sa opýtať alebo sa posťažovať. Mám pocit, že ich tým môžeme podporiť. Zároveň ale nechceme, aby sme tým úplne žili. Viditeľnosť so sebou priniesla aj veľký tlak na Maroška. Videli sme to napríklad na Donovaloch, ale zažívame to pravidelne. Prídeme na pumptrack a deti si začnú šepkať: „To je on.“ Potom sa s ním chcú fotiť. Uvedomujem si, že som to spôsobil ja a neviem ho pred tým úplne ochrániť. Ešte stále nemám v hlave utriedené, aké následky to môže mať na takú malú hlavičku. Napríklad autogramiáda s Horsefeathers tímom bola skvelá, ale zároveň premýšľam nad tým, čo to s ním môže robiť a či sme to už neprehnali.
Lenka: Pýtala som sa na to aj pani učiteľky v škole. Maroško to však vôbec nerieši. V škole o tom nehovorí ani sa tým nechváli. Preňho je to jednoducho jazdenie a neprikladá tomu veľkú váhu. Aj my sa snažíme zostať nohami na zemi. Vysvetľovala som mu, že Instagram môžeme jedného dňa celý vymazať a nič sa nedeje. Sú to pominuteľné veci. To, na čom naozaj záleží, je radosť z jazdenia, zážitky s tatinom a spomienky, ktoré má uložené v srdiečku. Video môžeš stratiť, telefón sa ti môže pokaziť alebo sa všetko vymaže. Spomienka a to, čo ti zážitok dal, však zostávajú v tebe. Takto sa o tom s Maroškom snažíme rozprávať aj doma.
Maroško, ako často chodíš počas týždňa bikovať? A čo robíš keď nejazdíš? Máš aj iné záľuby?
Maroško: Na bike chodíme cez víkendy. Baví ma ešte parkour, kolobežka, skateboard, snowboard, je toho veľa.
Lenka: Počas školského roka je náročné všetko zladiť. Chodí aj na hudobnú na bicie a v škole má gymnastiku. Snažíme sa, aby sa venoval viacerým veciam, nielen biku. V Martine sú možnosti na pravidelné trénovanie obmedzené. Máme tam bikros, ale ten ho po dvoch rokoch prestal baviť. Povedali sme si, že naňho nebudeme tlačiť a pokojne môže skúšať čokoľvek čo chce. Bike preto často zostáva najmä na víkendy.
Máš v bikovaní nejaký vzor?
Maroško: Jackson Goldstone a z Horsefeathers tímu Jakub Hejl.
Ako vnímate to, že sa Maroško stal najmladším členom Horsefeathers tímu?
Lenka: Prišlo mi to ako veľmi milá pocta. Zároveň to môže byť motivácia pre iných rodičov – ukazuje to, čo všetko deti dokážu. Páči sa mi aj to, že v Horsefeathers myslíte na deti v rámci kolekcie a nerobíte pri nich kompromisy. Je to naozaj poctivá a funkčná výbava, iba prispôsobená detským jazdcom. Aj preto mi to celé dávalo zmysel.
Martin: Keď nám prišla správa, že by ste nás chceli do tímu, tak som z toho skoro padol na zadok. Bol som brutálne nadšený, pretože značka pokrýva prakticky všetko, čo v rámci našich športov robíme – od bikovania až po zimné oblečenie na lyže a snowboard. Sme naozaj nadšení. Doteraz sme nemali takú veľkú spoluprácu a ani spoluprácu, v ktorej by sme sa cítili takto dobre. Je pre nás veľmi príjemné byť súčasťou Horsefeathers tímu.
Máte už aj nejaké obľúbené HF produkty?
Lenka: Za Maroška je to detský dres Spike LS - je veľmi pohodlný, elastický, má dostatok miesta na lakťové chrániče a vyzerá super, Maroška baví ho že majú s ocinom rovnaký. Detské bike kraťasy Stoker - majú ľahko nastaviteľné zapínanie na račňu, sú rýchloschnúce, odolávajú drsnému jazdeniu a padaniu v lese a aj po praní ostávajú stále v top stave. Fotochromatické okuliare Scorpio - výborne mu sedia, nikde ho netlačia, majú "nastaviteľný nos“ (ako to volá Maroško), nosí ich veľmi rád, baví ho ako menia farbu a vyzerá v nich božsky. Šiltovka Mave - je pohodlná a vzdušná, výborne mu sedí a nosí ju fakt denno denne. A nakoniec mikina Vigo – toto pridávajú rodičia, on ju rád nosí, ale my sme nadšení z toho, ako v nej vyzerá. On vraví: je fakt mäkkučká a teší sa, že mu dlho vydrží, lebo sme zobrali väčšiu veľkosť.
Martin: Za mňa sú to nohavice Stoker - baví ma na nich tá sloboda pohybu, sú strečové do každého smeru, sadli mi a vyzerajú skvelo. Bike dres Spike LS – je vzdušný, rýchloschnúci, dobre kombinovateľný s ďalším oblečením, a ako Maroška, tak aj mňa baví, že máme rovnaký dres, gate a kraťasy, takže sme oblečení tímovo. Bike bunda Peyton - má vyladený strih a dobre vymyslené rukávy, ktoré sú pre moju postvavu síce trochu dlhšie, ale nezavadzajú. Šiltovka Mave - vyzerá na hlave tak dobre, že nie je potrebné ísť ani do Turecka dať si nastreliť vlasy, keď človek nespravodlivo plešatie, haha.
Maroško, máš v bajkovaní nejaký sen? Je miesto, kam by si sa chcel pozrieť, niekto, s kým by si si chcel zajazdiť, alebo preteky, ktoré by si chcel vyhrať?
Maroško: Ani nie, ja si chcem len užívať jazdenie.
Aká bajková sezóna vás ešte čaká? Čo plánujete?
Martin: Dovolenku už máme za sebou, takže teraz uvidíme, čo príde. Pozvali nás na otvorenie bikeparku v Jasnej a radi by sme sa pozreli aj na Kubínku. Snívam tiež o tom, že si v auguste vezmem dovolenku a spravíme si rodinný trip do Česka. Chceli by sme ísť do Heiparku, Kopřivnej a možno aj do Koutov, kam nás volajú kamaráti. Takže bajkovania bude ešte dosť.
Maroško, keby si mohol niečo odkázať deťom v tvojom veku, ktoré by chceli začať jazdiť ako ty, čo by si im poradil?
Maroško: Aby si dali chrániče a prilbu.
Lenka: Veľmi nás potešilo, že Maroško sám spomenul chrániče a prilbu. V poslednom čase často vidíme deti, ktoré sa vyberú jazdiť slabo chránené. Aj na ľahšie trate chodíme s chráničmi a prilbou. Bezpečnosť sa snažíme nepodceňovať a vďaka tomu mám väčší kľud, keď viem, že sme pre to spravili maximum.
